Úryvok 1

„Keď už väčšina účastníkov zájazdu omdlieva od hladu, je najvyšší čas vyprášiť piesok zo sandál a ísť to podstúpiť. Každá návšteva reštaurácie je vstup do bazéna so žralokmi na vlastné riziko, okrem tých hotelových bufetových, kde netreba vyberať, objednávať a hlavne čakať. Hladný ale sýtemu neverí a žiadne varovanie nie je dostatočne účinné na to, aby to človek zase raz neriskol.

Po úvodných rozpakoch, kto čo bude piť, sa rozhodnem, že nikto nebude piť nič okrem vody. Výnimkou je pivo hlavného vedúceho – keď nechcem na to všetko zostať sama. Nasleduje násobné predčítanie jedálnička, kedy nechávam uznalé obecenstvo vybrať si samé z domácich špecialít. Odporúčajú sa ryby a morské plody. Objednávam 5× margaritu a hranolky a počítam, za koľko dní si človek dokáže pokaziť trávenie. Mláďatá stegosaura však majú žalúdky pevnejšie než moje odhodlania stravovať sa zdravo aj na dovolenke a po pár dňoch mi celkom začínajú stačiť margaritové obhryzky. Pridávam si aspoň salsu, lebo vláknina je mimo domova výnimočne dôležitá.

Niekomu však pravidelné kŕmenie šeliem za obrusom nestačí – padne návrh na fakultatívny výlet. Viem, že sa tomuto samotrýzneniu nevyhnem, ale snažím sa ešte vylobovať niečo blízke, rýchle a nenáročné na kondíciu. Moje diplomatické skúsenosti zafungujú a namiesto celodenného výletu loďou na úžasný tajomný ostrov z dôb dávnej civilizácie ideme preskúmať vedľajšiu dedinku a prírodu v okolí. Mne stačí káva a koláčik ako vždy, k tomu jedna obligátna foto. Objaviteľov posielam na samostatnú exkurziu, ja sa obetujem a so spiacimi deťmi v kočíku trávim príjemný čas v chládku a tichu.

To netrvá dlho a začína sa mini rodeo rozpálenými uličkami inak kľudnej destinácie a honba na mačky z celého ostrova, ktoré sa museli práve tu a teraz rozhodnúť špacírovať. Ľutujem, že som nešla obdivovať skameneliny a môj pitný režim podstupuje tvrdú skúšku. Mám už niečo za sebou, ale stupne Celzia stále stúpajú, je načase to celé zmraziť kvalitnou pravou balkánskou. Je zaujímavé, ako rýchlo sa dokáže zmrzlina topiť – presne priamo úmerne tomu, ako dlho potrebujete, aby vám vydržala. Armáda spásy sa vracia a – neuveriteľne – chce jesť. Ľutujem, že som nezbalila tabletky pre kozmonautov a proteínové tyčinky.

Ešte chvíľu a budeme na izbe. Utešujem sa sprchou a večernou prechádzkou do najbližšej putiky. Po päťminútovom šlofíku v aute sú cestujúci pripravení na ďalší zážitok a ja lovím v kabelke aspoň magnézium. Do večera ešte tlupu dobyvateľov treba umyť, znovu unaviť a uspať."

Úryvok 2

„Priznávam. Niekedy ma premôže ľútosť nad sebou samou. Možno to ale nie je ľútosť, ale strach. Že už nikdy nebudem mať pokoj. Že to ešte dlho potrvá, kým budem mať nejaký ucelenejší čas, kľud a priestor pre seba. Ale musela by som byť minimálne bezdetnou Princeznou na hrášku, keby som si dovolila takto ďalej uvažovať. Jednak sa snažím vnímať svet aj inou optikou ako nekompromisne optimistickou a viem, že život môže byť tak ťažký, že sa človeku nechce žiť. Alebo žiť chce – a nemôže.

Ak by ste nemali tušenia – väčšina komikov a zabávačov žije na hrane depresie a doma bývajú morózni. Aj keď sa to nezdá, veľmi dobre si uvedomujú, že život nie je „stand-up“ javisko a že mikrofón máš v ruke vždy len chvíľu. Ich humor či „tvorba s nadhľadom“ je výsledkom intenzívneho prepojenia s vlastnou ničotou a nekonečnosťou bytia zároveň. Tým som len chcela povedať, že všetky tie kvázi blbosti a malichernosti, o ktorých píšem, sú len vďaka za vlastné problémy.

Naopak. Vyhrala som lotériu. Mám denne toľko možností nežiť pre seba a nehoniť sa za svojím dokonalejším avatarom, že môžem byť kľudná už teraz. Už teraz môžem v kľude prať, umývať ručičky a strúhať ceruzky, lebo mám dušu na mieste. Ak sa mi aj raz za čas podarí utrhnúť si väčší kus zo života pre seba, moja predstava o slobode sa mi pod rukami nejako začne deformovať a ja skončím v útrobách svojho nasýteného ega s paškvilom v ruke.

Nie je to ľahké. Žiť, milovať, trpieť, prehrávať, dúfať, veriť, zastaviť sa, stáť a napredovať. Ale jedno je isté. Vždy, keď spadneme na zadok, musíme to skúsiť znova. Aspoň tak to robia profíci, keď sa učia chodiť. Verte mi, zopár som ich už mala možnosť pozorovať."

Úryvok 2

„Priznávam. Niekedy ma premôže ľútosť nad sebou samou. Možno to ale nie je ľútosť, ale strach. Že už nikdy nebudem mať pokoj. Že to ešte dlho potrvá, kým budem mať nejaký ucelenejší čas, kľud a priestor pre seba. Ale musela by som byť minimálne bezdetnou Princeznou na hrášku, keby som si dovolila takto ďalej uvažovať. Jednak sa snažím vnímať svet aj inou optikou ako nekompromisne optimistickou a viem, že život môže byť tak ťažký, že sa človeku nechce žiť. Alebo žiť chce – a nemôže.

Ak by ste nemali tušenia – väčšina komikov a zabávačov žije na hrane depresie a doma bývajú morózni. Aj keď sa to nezdá, veľmi dobre si uvedomujú, že život nie je „stand-up“ javisko a že mikrofón máš v ruke vždy len chvíľu. Ich humor či „tvorba s nadhľadom“ je výsledkom intenzívneho prepojenia s vlastnou ničotou a nekonečnosťou bytia zároveň. Tým som len chcela povedať, že všetky tie kvázi blbosti a malichernosti, o ktorých píšem, sú len vďaka za vlastné problémy.

Naopak. Vyhrala som lotériu. Mám denne toľko možností nežiť pre seba a nehoniť sa za svojím dokonalejším avatarom, že môžem byť kľudná už teraz. Už teraz môžem v kľude prať, umývať ručičky a strúhať ceruzky, lebo mám dušu na mieste. Ak sa mi aj raz za čas podarí utrhnúť si väčší kus zo života pre seba, moja predstava o slobode sa mi pod rukami nejako začne deformovať a ja skončím v útrobách svojho nasýteného ega s paškvilom v ruke.

Nie je to ľahké. Žiť, milovať, trpieť, prehrávať, dúfať, veriť, zastaviť sa, stáť a napredovať. Ale jedno je isté. Vždy, keď spadneme na zadok, musíme to skúsiť znova. Aspoň tak to robia profíci, keď sa učia chodiť. Verte mi, zopár som ich už mala možnosť pozorovať."

Úryvok 2

„Priznávam. Niekedy ma premôže ľútosť nad sebou samou. Možno to ale nie je ľútosť, ale strach. Že už nikdy nebudem mať pokoj. Že to ešte dlho potrvá, kým budem mať nejaký ucelenejší čas, kľud a priestor pre seba. Ale musela by som byť minimálne bezdetnou Princeznou na hrášku, keby som si dovolila takto ďalej uvažovať. Jednak sa snažím vnímať svet aj inou optikou ako nekompromisne optimistickou a viem, že život môže byť tak ťažký, že sa človeku nechce žiť. Alebo žiť chce – a nemôže.

Ak by ste nemali tušenia – väčšina komikov a zabávačov žije na hrane depresie a doma bývajú morózni. Aj keď sa to nezdá, veľmi dobre si uvedomujú, že život nie je „stand-up“ javisko a že mikrofón máš v ruke vždy len chvíľu. Ich humor či „tvorba s nadhľadom“ je výsledkom intenzívneho prepojenia s vlastnou ničotou a nekonečnosťou bytia zároveň. Tým som len chcela povedať, že všetky tie kvázi blbosti a malichernosti, o ktorých píšem, sú len vďaka za vlastné problémy.

Naopak. Vyhrala som lotériu. Mám denne toľko možností nežiť pre seba a nehoniť sa za svojím dokonalejším avatarom, že môžem byť kľudná už teraz. Už teraz môžem v kľude prať, umývať ručičky a strúhať ceruzky, lebo mám dušu na mieste. Ak sa mi aj raz za čas podarí utrhnúť si väčší kus zo života pre seba, moja predstava o slobode sa mi pod rukami nejako začne deformovať a ja skončím v útrobách svojho nasýteného ega s paškvilom v ruke.

Nie je to ľahké. Žiť, milovať, trpieť, prehrávať, dúfať, veriť, zastaviť sa, stáť a napredovať. Ale jedno je isté. Vždy, keď spadneme na zadok, musíme to skúsiť znova. Aspoň tak to robia profíci, keď sa učia chodiť. Verte mi, zopár som ich už mala možnosť pozorovať."

Úryvok 3 

„Väčšinou sa veci dejú naraz. Aspoň v mojom živote tá voda nejako tak pokojne plynie, keď tu zrazu – vodopád. Stúpim do mokrej mláky na dlážke, ku ktorej sa nikto nehlási, keď vtom niekto na plné gule spustí operu minimálne troch sopranistov s ešte nie úplne vytrénovanými hlasmi, príde niekto s vážnou požiadavkou diskutovať o niečom už dávno jasnom – a ja sa buchnem do brňavky. Alebo mi niekto stúpi na palec.

Hromy, blesky a podobné prírodné úkazy sa môžu strčiť. To, čo zo mňa vyjde za elektrinu, by nabilo hybridy na celej ulici. Najviac ma ale neštvú speváci, ani lobisti, ani tá mokrá ponožka, ale práve ten fakt, že sa to všetko deje naraz a ja s tým absolútne nič nezmôžem. Môžem to akurát predvídať a na to zemetrasenie sa pripraviť. Schovať sa pod stôl a čakať. Lenže tam by ma našli. Moja pohroma je vynaliezavá a počká si ma aj 15 minút za záchodovými dverami.

„Nedá sa újsť,“ ako spieva dnes už pomaly klasik. „Pred sebou samým niet kam.“ No, nie som skalný fanúšik, ale tu sa musí uznať, že sa trafil klinec po hlavičke – a ešte aj s veľkou presnosťou. Svojím najväčším postrachom som v tomto prípade JA, a to je hneď dobrá aj zlá správa. Tá dobrá je, že keď nemôžeme nikoho ani nič obviňovať, ušetríme si kopec času. Tá zlá je, že viniť seba väčšinou trvá násobne dlhšie, pretože to obnáša aj odpustenie – a to je tá fáza, ktorá je najťažšia, ak ide práve o nás."