Som obyčajná matka neobvyklej rodiny. Obyčajne totiž riešim svoje deti, ktorých je neobvykle viac. Deväť detí za desať rokov sa premenilo na intenzívny životný vír, v ktorom nepodstatné veci nemajú priestor a priority sa nastavujú za pochodu. Môj deň má stále 24 hodín, ale viem, že je to jediný deň, ktorý budem niekedy skutočne žiť. Chcem stíhať toľko, koľko vládzem a slovíčku “musím” som troška zmenila význam.
Tak som to prirodzene nevnímala od začiatku, pretože fungujúcej stratégii prežitia sa človek naučí až na bojisku.
Ako si z bojového pola spraviť turistický chodník a zo svojich vyzývateľov vlastných parťákov, som sa naučila postupne.
Vlastnými chybami.
Prevzatými stereotypmi, nenaplniteľnými potrebami a nereálnymi očakávaniami.
Tešila som sa na to od chvíle, kedy som pochopila, že aj ja raz môžem byť mamou. Môžem byť mamou, akou chcem byť. Fakt?
Túžila som po velkej rodine a ten moment, kedy som z nejakeho dôvodu mala povedať dosť, proste neprichádzal. Začala som byť zaujimavá pre okolie a dostala sa tak do pozornosti všetkých nevysporiadaných s vlastnými potrebami sebanaplnenia. Tlaky silneli s počtom mojich detí a ja som nebola dokonalá matka a moje deti neboli dokonalé deti.
Myslím, že tu niekde tkvie príčina mojej averzie na časopisy a portály o materstve. Zrejme aj tieto nevinné žurnály spôsobili moju duševnú nepohodu a začala som byť nespokojná. Moja výchova musela byť bezchybná, pretože túto zodpovednosť odo mna svet očakával tým viac, čím viac som mala detí. A ja som sa za svoj neúspech neustále ospravedlňovala, svoje pochybenia vysvetľovala a právo na život svojich deti bránila. Chcela som to zmeniť.
Nemohla som to vzdať, nechcela som to stratiť a nevládala som to ani udržať.
Mohla som to ale celé zrušiť, prekopať a nastaviť na svoje možnosti 
Občas stačí vydržať, nechať to dozrieť a spracovať úrodu. Občas to chce zase zamakať, čo ale nemusí nutne znamenať behať polmaratóny a meditovať o 4tej ráno. Začať hľadať, skúšať, testovať, padať a vstávať a pýtať sa tam hore. Naučit sa žiť so svojimi bubákmi, poliečiť traumy, vzkriesiť vlastnú sebahodnotu, začať si veriť ako matka a PRIJAŤ SA.
Prestala som ...
sa porovnávať s druhými. Jediným komparatívnym prvkom som sa stala ja sama v čase.- riešiť názory okolia a do svojho osobného priestoru púšťať v húfoch.
- napokon aj brať samu seba tak vážne, pretože ľahkost bytia nepotrebuje vymienať baterky. Stačí jej správna motivácia a trocha slnka 🌞
Pochopila som, že materstvo je časť našej cesty a nie bezchybná prestávka od života a že ku každému vývoju patria prešľapy. Pre svoje deti robím všetko, čo je v mojich silách, pretože ako raz jeden múdry človek povedal, je to presne toľko, koľko potrebujú.
Nakoniec mi z toho všetkého zdanlivo neprekonateľného zostala celkom pekná kopa pohody, úletov a srandy. Všetko som to spísala a stále spisujem, pretoze podeliť sa o radosti aj starosti, lekcie zo života a závery pozorovania sveta je jedna z najkrajších veci.
Okom mnohodetenej matky je to vždy o kúštik šialenejsie a tak som pre seba musela vytvoriť "Manuál na prežitie zaneprázdnenej matky alebo 3 záchytné body ako sa raz a navždy nezblázniť", niečo, na čo si môžem v ťažkej chvíli spomenúť a držať sa toho. Inými slovami, metodológia príčetnosti každej matky 
Ďakujem za vašu spätnú väzbu, protože písanie ma síce baví, ale v šuplíku už mám plno. Sledovať ma môžte aj na Instagrame alebo Facebooku a ak vas niečo zaujíma detailnejšie, píšte na stanka@perlorodka.sk.
Majte krásny deň, v rámci možností ...
