Gregor s Paulou boli potomkovia polobohov. Tých, čo kedysi dávno zakúsili nesmrteľnosť pretkanú vševedomosťou a teraz sa snažia k odkazu svojich predkov dopátrať. A hrdo sa k nej hlásiť. Musela uznať, že ich potenciál je vysoký a intelekt ohurujúci, ale v kombinácii s ľudskými vlastnosťami spôsobovali Kamile zástavu jej vlastného, celkom čistokrvného človečenského chápania. Po ich odchode sa vždy cítila vďačná za svoju obmedzenosť a aj keď ešte zo začiatku sadala na lep pre nič netušiace hlodavce, svojou urputnou snahou sa z krutej pasce dostala a skončila s plechavým kožuchom. Ale na slobode.

Bolo leto a spoľahla sa na to, že posedia na terase. Kedysi by zapla vrtuľu a v kuchyni vyčarovala niečo unikátne, čím by aj ona mohla prispieť k progresu svojej rodiny  a možno aj celej krajiny. Stále to tak nejako vedela oceniť, ale jej telo už nedokázalo počúvať povely svojho mozgu a stal sa z neho lenivý cirkusový medvedík. Robila len tie veci, ktoré musela, alebo tie, ktoré jej poskytovali nejaké uspokojenie. Najčastejšie to bola návšteva cukrárne.

S Paulou sa poznali ešte zo školy. Gregora zbalila niekde po ceste k titulu ako krátkodobé rozptýlenie, a keď spoznal jej kamarátku, bolo jasné, že sa ho nezbaví. Po tom, čo stretla Henricha a zoznámila ich, stali sa z nich priatelia. Občas mala ale pocit, že sa jej chce za svoju neopätovanú lásku nejako odplatiť. Nakoniec, bohovia bývajú pomstichtiví. 

Odpratala aspoň pár harabúrd a zvalila sa do svojej závesnej hojdačky. Nech sa deje, čo sa má. Niekde v hĺbke tušila, že čoskoro príde lavína a zvezie ju na juh. Nikdy by si však netipla, že to bude tak skoro a celkom iným smerom.

„Kamilka! Ako dobre vyzeráš! Ešte stále máš tú bezsacharidovú diétu?“

O tom, že ju Paula rada vidí, nijako nepochybovala. Prečo by mala. Ale na svoju diétu už dávno zabudla. Asi preto, že ju už dávno nedržala. Prečo si to niekto iný pamätá?

„No vieš, hľadám teraz niečo udržateľnejšie. Aby som po týždni nových stravovacích návykov nedostala hysterický záchvat.“ Kamila zase vtipkovala, ale táto téma nebola nijako vďačná. Hneď ako si to uvedomila, zmenila smer rozhovoru.

„A čo vy? Dokončili ste ten záhradný projekt?“ Mohla sa spýtať na milión iných vecí. Títo dvaja so svojou nadpozemskou silou dokázali premiestňovať hory a popritom sa saunovať. A hneď nato plávať s ľadovými medveďmi vo svojom vlastnom jazierku. Kamila toto nedokázala pochopiť a jej vlastné schopnosti jej prišli podpriemerné. Ako životný amatér sa však rozhodne cítiť nechcela.

„Och áno, už dávno. Teraz budujeme solárnu farmu, aby sme mohli byť stopercentne sebestační.“

Pri tomto slove sa Kamile vyplavili príjemné pocity. Sebestačnosť ako následok dostupnosti slnečnej energie by jej úplne vyhovovala. Žiadne potreby – žiadne problémy. Ak by však mala byť len jeden deň na rovnakej farme s laureátmi Nobelovej ceny za produktivitu, išla by radšej nejaké tie starosti pohľadať

Úryvok 2

„Kamila, ahoj, máš chvíľku?“
Kamile sa niečo pohlo v žalúdku. Mohla to byť záchranná akcia jej tela nájsť ten správny tón a uzemniť sa. Bude to potrebovať. Bol to Jerguš z klientského. Ten nikdy nevolá, keď niečo ide dobre. Ani keď sa niečo veľmi „potento“ – vtedy ide rovno za hlavným. Bude to niečo z kategórie „toto treba prerobiť“ alebo „takmer celé zle“. Napriek tomu stále dúfala, že jej volá ohľadom niečoho celkom iného, než je ich spoločná práca pre náročného klienta. Napríklad sa chce opýtať, ako je spokojná s novou horkovzdušnou fritézou, ktorú všetkým naposledy v kuchynke tak odporúčal. Strašne rada by mu porozprávala o tom, čo už tam stihla narvať a bez tuku vypražiť do chrumkava a ako nechápe, že mohla tak dlho fungovať bez nej. Lenže Jerguš už dávno zabudol, čo svojim kolegyniam natlačil do hlavy. Stačila mu ich pozornosť a jeho pozícia experta. Lebo on - bol „expert na všetko“ a keby ho náhodou vykopli (o náhode však nemohla byť ani reč), mohol s prehľadom začať hocikde. Minimálne predávať v domácich potrebách by určite vedel. 

„Anóóó, deje sa niečo?“ Kamila zapustila kábel a zapla svoj „survival mode“. Keby mu aj bývala poslala niečo celkom zlé, nemohla to priznať.
„No, dnes som hovoril s branďákom z Optimusu, vraj sa im tie naše slogany moc nepozdávajú. Vraj sú príliš detinské.“ Jerguš sa na chvíľu zamyslel, ale hneď dodal: „Veď posúď sama.“
Kamila si ani náhodou nepamätala nič z toho, čo pre výrobcu náradia pre domácich majstrov vymyslela. Jej nápady museli rýchlo nájsť papier a potom sa už v jej hlave neobjavili ani raz.
Vydržíš viac. Alebo S nami to postavíš. Podľa nich je to dvojzmyselné. A toto: S každou dierou začína zábava — tak to som napríklad nepochopil vôbec, ale asi som jediný nechápavý, keďže sa to dostalo až ku mne.”

„Konečne dobrý postreh,“ pomyslela si Kamila. Bolo ťažké týmto klientským podlizovačom niečo vysvetľovať. Oni chceli spokojného zákazníka. Kamila chcela dobrý text. Lebo dobrý text predáva. Omáčky a otrepané klišé zapadnú v mediálnom šume rovno na reklamnú skládku odpadu. Lenže to nikto nevie a klient už vôbec nie. Ona sa s nimi nikdy nestretne, lebo tak to v brandži proste chodí. Klient má svoje predstavy. Že sú úplne nahouby mu ale nemá nikto odvahu povedať. Kamila by mala. Prevetrala by im tie nudné a zaprášené hlavy, aby mohli prezrieť a pochopiť reklamné umenie. Nič z toho.

„No samozrejme, že je to dvojzmysel,“ hájila sa. Úprimne si už ale nepamätala, čo tým ako básnik mienila. „Dvojzmysly predsa predávajú najlepšie. Je to sortiment pre pánov, tam to bude fungovať, ver mi.“ Kamila bola presvedčená o svojom správnom odhade. Robila to už roky a jej texty fungovali. Mohla sa kopnúť, ale na to tam bol jej šéf, aby ju stopol. Tento tu mal len posunúť jej geniálny výtvor smerom k výplatnému šeku a presvedčiť generálneho Optima, aby ho podpísal. Lenže Jerguš bol ješitný a k tomu ešte puritán.

„Pozri, Kamila, ja to chápem, to je tvoja sféra. Ale zákazník chce byť seriózny a prezentovať sa v tom najlepšom svetle. Kecy o výdrži a podobné sa mu zdajú prehnané.“ Jerguš sadol na lep, ako vždy.

Kamila takmer spadla zo stoličky. Čo chcú byť? Seriózni? Vyrábajú lacné náradie pre kutilov. Obyčajných chlapov, ktorí si dobre rozmyslia, či za vŕtačku dajú toľko, že by už nemohli ísť na pivo ani si vsadiť na Spartak. Tí poznajú skutočnú cenu za tvrdý život a jediné, čo im zostáva, je tešiť sa na svoju drahú polovičku, ktorá vie oceniť ich ťažkú prácu a záujem. Takto mohli mať ešte aspoň radosť z vŕtania.

„Aha, čiže by chceli niečo ako Dostupná sila do každej dielne alebo Základná výbava pre každého muža.“ Výborne. Kamilina nočná mora začala nadobúdať kontúry.

„No, to už musíš ty vedieť, Kami. Vieš ako — ja som len posol.
Osol, presnejšie.“ To už mu ale povedať nemohla. „Dobre, Jergi, preberiem to s Edom.“ Kamila mala ešte malú nádej, že ju jej celkom chápavý boss podrží. Odkedy sa mu rozpadlo manželstvo, bol prístupnejší a ochotnejší. A bola to najčastejšie Kamila, komu plakal na rameni, keď ho bývalá oškubala ako dobre sparenú sliepku, vykopla z bidýlka a pridelila na deti jeden víkend v mesiaci. 

„Nemusíš, už som s ním hovoril, práve sme sa stretli na obede. Je s tým v pohode, hlavne nech sa ten starý transformer už uspokojí. Chce to mať z krku, vieš ako. Mimochodom, majiteľ nás vraj chce navštíviť osobne.“

„Mamiii, a kedy tam už budeme?“

Túto otázku Kamila brala autopilotom. Nikdy nad ňou neuvažovala ako nad výzvou. Teraz sa jej mozog začal baviť a kreatívne centrum v jej hlave sa jej začínalo veľmi páčiť.

„Pozri, budeme tam asi za tri hodiny, ak nebudeme nikde stáť a nič sa nestane. Tri hodiny sú asi 180 minút – a keď chceš vedieť sekundy, môžeš začať počítať sám.“

Výzvu, aby Krištof mohol ukázať svoje schopnosti, nemohol nechať nevyužitú.
„10 800 sekúnd!“ Malý génius sa až teraz zamyslel. 10 800 sekúnd vlastne nie je vôbec veľa. Fakty boli niečo, o čom sa hádať nepotreboval, lebo s nimi disponoval najlepšie z celej rodiny.

Milena zasnene pozorovala nížinu východnej ríše a v slúchadlách jej vyhrával kórejský pop pre presne desať a pol ročných. Urban bol z výletu taký hotový, že aj zabudol na svoje obvyklé maniere a jeho mrnčanie sa stalo akési iné. Možno mala Kamila len plnú hlavu iných starostí. Každopádne, potreby svojich detí teraz nejako dokázala odstaviť. Na chvíľu si pripomenula niekoho, pre koho to bolo celkom bežné – a až v tejto chvíli naplno pochopila, prečo to tak je.

Jej muž nikdy nemusel riešiť, čo bude variť, kto to bude jesť a čo spraví s tým, čo sa nezje na druhý deň. Nemusel premýšľať, či nechýba vrecko do smetného koša a sprej na fľaky, že majú asi v komore moly a deti treba zobrať von, kým je teplo. Nenapadlo mu, že treba nakúpiť zimné topánky, bundy, alebo skontrolovať, či nemajú vši. Keby na to Kamila mala nejakú milú Juanitu ako z amerického rodinného vlogu, bola by spokojná rovnako ako jej pracujúci manžel. Mohla by viac pracovať aj ona a nemusela by sa preháňať z jedného pamäťového centra svojej sklerotickej hlavy do druhého, aby zistila, že zabudla, čo zabudla. Bola neustále v strese z toho, že nie je dobrá matka – lebo deťom nenachystala červené tričko na Deň jablka a modré na Deň vody. A hlavne preto, že nedokázala na svoje deti pozerať ako na jediný zmysel svojho života. Myseľ jej stále utekala do výšin a ona sa obávala najhoršieho – že jej raz nejaký odborník potvrdí, že na materstvo nie je stavaná vôbec. Stačil jej už ten, ktorý zistil, že to s deťmi „prehnala“. Ako keby ich snáď mohla vrátiť. Alebo predať. Rozhodla sa však byť lepšia matka ako tá jej – a to bola laťka, ktorú by preskočil aj pesimistický plaz. Akurát, že z nejakého Kamile neznámeho dôvodu všetci čakali, že bude skákať parkúr. 

A ešte sa pritom bude usmievať ako v kabarete.