„Zo začiatku sa nehádali. Nikto. Neskôr sa hádala Kamila a Henrich jej robil rozhodcu. Koľko prestrelila a koľko bodov sa jej strháva. Po čase sa ale do tejto športovej disciplíny nechal zatiahnuť aj on. Bol to síce výnimočný stret, ale veľmi vyrovnaný. Nikto nikomu nič nedaroval a čo mohol, to si vyprosil. Ich deti sa mohli učiť od profíkov a Kamila sa tak aspoň snažila, aby im to bolo ku prospechu. Aby sa každý z nich naučil vypočuť toho druhého a postaviť sa za svoje vlastné práva. Vo výsledku to vyzeralo asi tak, že každý bojoval sám za seba a svoje nekonečné možnosti a toho druhého počúvať vôbec nepotreboval. Niekde robila chybu, ale odhaliť ju, nedokázala, ani keď svoje odpozorované postrehy napchala medzi podložné a krycie sklíčko svojho vnútorného mikroskopu. Nič. Možno by mala hľadať niekde úplne inde.

“Kamilka, potreboval by som ožehliť tú bielu košelu, mám dnes dôležitý meeting.” Mohlo to začať nejako takto? Úplne bez problémov. Kamila spomalila a svojím pohľadom sa snažila otočiť gombík na jeho hlave tým správnym smerom. Chcela, aby na to prišiel sám. Chcieť mohla.

“Žehlička je v skrini vzadu v izbe a doska za našou posteľou, to predsa vieš.” Posnažila sa pre neho urobiť aspoň niečo.

“Dobre, idem to nachystať.” Nepomohlo. Henrich jednou rukou postavil dosku na nohy a druhou zapojil žehličku. Zostávalo mu len zrakom primäť svoju ženu, aby vykonala danú činnosť v čo najbližšom možnom čase bez zbytočných komplikácií. Ona však odolávala ako nechápavá mulica, až jej to musel povedať natvrdo. “Kamila, prosím ťa, tak čo bude s tou košeľou?” 

Aj takto sa to dá. U Mohanovcov starších všetko žehlila len pani domáca. Ako mal tušiť, že jeho žena sa tomu stereotypu odmietne podvoliť a prečo by vlastne mala? Na čo je to dobré a ako hovorí klasik, komu tým prospeje? Sebe rozhodne nie. Kamila ho vlastne chápala. Mal to v hlave rozdelené a hoci to bol majster takmer na všetko, ovládnuť žehličku nedokázal. Ani ryžovar. A dokonca ani zmeták. Pre jeho vlastné dobro sa ale jeho žena rozhodla vzdorovať.

“Prepáč, musím nutne na wécko!” Ozvalo sa z chodby a dvere kúpelne a zapadli na zámok. “Bude to asi na dlho! Na tvojom mieste by som nečakala a ožehlila si to sama!” Bola kreatívna. To sa jej muselo nechať.

“No prepáč, ale to ja nestíham! Teraz ešte návod na žehličku čítať.” Keby Kamila nesedel ana záchode, pocikala by sa od smiechu. Hrýzla do toaleťáku, aby ju nepremohol záchvat a dala by všetko za to, keby tú ožehlenú košelu mohla vidieť. Na genderové otázky a z toho vyplývajúcu deľbu práce teraz nebol úplne vhodný čas. Riešili to aj tak už veľa krát. On sa ponáhľal a ona sa nedokázala premôcť. Mala svojho dosť. A okrem toho bola názoru, že naučiť sa dá v akomkoľvek veku a to hocičo. Hlavne, keď človek nemá na výber."

 „Traja cestujúci zatiaľ spokojne pozorovali meniacu sa krajinu, len jedna hlava za volantom uprene zízala do nekonečna diaľnice. Normálne by sa už dávno vrátila. Normálne by vlastne nikam nevyrazila. Normálne by bolo všetko normálne. Aj keby nebolo.

Kamila neznášala diaľnice. Predstava, že stočí volant o desať stupňov a jej život – aj život jej detí – skončí v nepeknej havárii, ju ohromovala. Rovnako ako odvaha ľudí, ktorí denne sadali do auta, aby sa dostali na miesto, kde musia, alebo možno aj vôbec nemusia ísť. Len chcú. Teraz to riskla Kamila. So svojou neschopnosťou orientovať sa v meste väčšom než priemerné okresné by mala byť vystresovaná a už teraz spotená do morku kosti, ale šťastie praje odvážnym – a ona na to podvedome spoliehala.

Vedela, že je v bode, kde sa už nedá cúvnuť. Má možnosť stáť alebo vyštartovať hlavou dopredu. Múr by mal smolu – a diera, ktorú by vystála, by ju nakoniec pochovala. Vedela, že akýkoľvek pohyb znamená, že ešte žije, a tak sa odmietla predčasne zahrabať.Naopak, mala pocit, že vyliezla z morovej jamy a unikla smrtiacej epidémii o vlások. Poznala veľa obetí a nechcela, aby na pamätník raz pripísali aj jej meno. Nebola by to prvá Kamila v zozname a jej menovkyňa by na ňu možno aj bola hrdá.

Neznášala balenie, ale tentoraz boli vychystaní raz-dva. Škola mala za pár dní končiť a počasie cestovaniu prialo ešte viac. Väčšina turistov si ešte len bookovala letenky a spisovala dovolenkový plán, takže poloprázdne cesty boli tiež plus.

Kamilina zlatá metalíza však vynikala nielen zvonka. Vnútri to prekypovalo elánom a dobrou náladou. Možno preto, že deti stále nevedeli, kam idú – a ich mama to ani len netušila. Do GPS hodila Karlove Vary, ale nijako sa na to neupínala. Bolo to predsa len ďaleko, no po ceste mohli hocikde zastaviť a prenocovať. Jedine že by jej Henrich zablokoval kreditku — ale ten zatiaľ ani len netušil, že nie je doma. A že deti nešli do školy, a že si bude musieť cez víkend navariť a nakŕmiť psa.

Bola len špička ľadovca, ktorý jeho bezpečnú loď menom rodina už dávno prerazil hlboko pod vodou, a do jeho bárky sa valila voda zo všetkých strán. Kamile prišlo najzvláštnejšie, že celý ten čas, kým ju kýbloval von, ho nikdy nenapadlo zamyslieť sa, kde je diera — a opraviť ju. A to sa považoval za zručného."

 „V tom istom časopriestore, na druhej strane tej istej dialnice, po ktorej sa prepravovala jeho rodina za netušeným dobrodružstvom, mohol aj on spomínať. Na svoju veselú „kamarátku“ — múdru, pritažlivú, neprvoplánovo krásnu a plnú života. Bol z nej hotový. Nikdy v živote by si nepomyslel, že jeho srdce môže niekto tak opantať, a všetko to umocňoval fakt, že Kamila si držala odstup. Ten telesný možno nie úplne, ale naviazanie u nej neprebehlo. Odstrihla sa hneď v prvý večer a pupočnú šnúru utopila v jazere. Lepšie povedané, jej láske nedala ani možnosť sa narodiť. 

Pred tridsiatkou z nej bola vyspelá samostatná žena, popálená na 70 % svojho citového aparátu a odhodlaná risknúť život bez chlapa. Poprípade aspoň žiadneho aktívne nevyhľadávať. Mala už vybavené štúdium aj job v zasľúbenej zemi, rozbehnutú kariéru a konečne aj veľa snov o tom svojom živote. Žiadnom spoločnom ani zdieľanom. Po pár týždňoch randenia si síce uvedomila, že ten Indi z východu je síce srandovný, milý a jednoznačne zaľúbený, ona bola ale už podchytená nekonečnou zdanlivou slobodou.

Henrich si ale nikdy svoj šialený krok ako ju zastaviť nevyčítal, bol na neho patrične hrdý. V jeho životopise by mu patrila špeciálna kolónka, lebo už nikdy nič podobné nedokázal. Zariskoval a vyplatilo sa. Alebo nie? Teraz sám nevedel. S jeho manželstvom to bolo ako na húsenkovej dráhe, ale Kamilu nikdy neprestal ľúbiť. Ani potom, čo ho vysťahovala, po tom, čo sa vysťahovala ona, a ani po tom, čo takmer presťahovala celú rodinu aj s ním. Bola až neuveriteľne premenlivá, nestála a nepredvídateľná, ale každú fázu jej vývoja jej Henrich veril na sto percent. Nič nehrala. 

Len on bol hercom na plný úväzok — lebo zodpovednosť. Tomu ho učili od malička a nebolo možné sa jej vyhnúť. Čím zodpovednejší bol, tým sa cítil hodnotnejší pre spoločnosť a svoju rodinu. Rodičia boli na neho hrdí, priatelia vyjadrovali obdiv, len jeho žena ho nevedela patrične oceniť. Bola by radšej, keby v práci dala výpoveď a bez odstupného kúpila za všetky úspory chalupu na Hawai a živili by sa leštením surfov. Úplne najhoršie na tom ale bolo, že Henrichovi sa tá predstava celkom páčila.

Premietal si, ako besný uteká po eskalátoroch letiska a hľadá tú správnu tabuľu — a na nej ten správny let. Kamila mala uletieť za hodinu a musela byť niekde tesne pred batožinovou kontrolou. Na chvíľu ho napadlo, že prišiel skôr ako ona. Za tú krátku chvíľu ju stihol spoznať. Teraz vedel, čo to je — urobiť rozhodnutie na poslednú chvíľu. Aj keď nad tým rozmýšľal celé dni, urobiť krok smerom k autu a vyraziť zastaviť svoju osudovú lásku odísť, dokázal až v poslednej možnej minúte. 

Akokoľvek sa to nezdalo nemožné, nájsť jednu plavovlásku na viedenskom letisku sa nakoniec ukázalo ako mission impossible. Nebola na checkine, ani v rade na kontrolu, ani nikde inde medzi tisíckou ďalších ľudí. Napadlo ho niečo celkom uletené. Aspoň na jeho pomery."