Dve deci Relaxu, prosím

Neviem, či je to mojím čerstvo pochorobným stavom alebo skôr chorobným dojazdom, že sa mi zas a znova núkajú myšlienky vtieravejšie než Alpa. Dobre, dočítala som knihu o smrti, zajtra je Lazarova sobota a týždeň strastný pred nami. Určite aj to všetko má čo do činenia s mojím vágnym rozpoložením mysle. Jednou stranou ma to ťahá k jaru, životu a obnove, druhým smerom to na mňa skúša nekonečnosť času so všetkými neznámymi. 

Jedno je jasné, málo kto z nás nerieši. Ak ste práve v tej menšine, tak gratulujem. Sme odborníci na trápenia druhých, svetové dianie, životy celebrít, ale ukočírovať svoje vlastné myšlienky tak, aby slúžili nám, je vec prapodivne spletitá. Rozkážeme im, ale oni neposlúchajú. Vyhrážame sa a oni dostanú ešte väčší strach. Nehovoríme s nimi a oni si jednako melú svoje. Je to tak, kto ovládne svoju myseľ, ten je už krok od zasnúbenej zeme. Ale len krok, v hlave to síce začína, no v srdci to musí končiť 🙂

Už keď som dnes začala tak vzletne, idem to „zchladiť“ na úroveň jednej orosenej dvanásťky s utopencom. Život je plný prkotín, ktoré nám skladajú deň a kto by sa chcel zaoberať len podstatnými vecami, musel by si najať otroka. Samozrejme, že takých je na svete dosť. Ale neverím, že sú z toho až tak nadšení, ako sa prezentuje. Skôr naša túžba po bezstarostnosti je to, čo potrebujú oni.

Niekedy ma pohľad na kalendár, zápisník alebo „úlohy“ úplne odrovná. Práve dnes sa necítim na nič a moje bytie by rado len tak bolo. Tu a teraz. Ale jednako sa nevie uvoľniť, lebo niekde hneď pod vrchnou vrstvou našich pamäťových buniek sídli zvláštna vec. Schopnosť prežitia.

Sme stále v strehu. Pripravení náš život vylepšiť, obohatiť a hlavne zachrániť. Nemusím teraz ani zachádzať do praveku, aby som to mohla zvaliť na tú záhadnú Amygdalu. Aj keď to možno znie ako nejaká grécka bohyňa plodnosti, ide o časť mozgu, ktorá vyhodnocuje hrozby a spúšťa stresové reakcie ešte skôr, než si ich stihneme racionálne premyslieť. Že ti to niečo hovorí?

Storočiami sme sa uštvali do stavu, že pohyb = bezpečie. Ja viem, že ak nás honí šablozubý tiger, niet času o tom pochybovať. Ale ak máme stres z toho, že buchnú dvere, je to niečo, čo máme zakódované. Amygdala jen jednoducho alarm v tvojom mozgu. V nebezpečenstve spustí to svoje klasické “útek, útok alebo ztuhnutie”. Je rýchla, ale hlúpa. Nerozmýšla, len reaguje. Nerozozná, či píše daňový úrad kvôli nedoplatku, alebo sa akurát vylialo kakao do postele. A bohužial, aj ona má svoje limity. Ak je dlhodobo preťažená (stres, choas, multitasking, materská dovolenka 😀 ), drží nás v strese aj bez dôvodu. Môže blokovať pokoj, sústredenie a zdravé rozhodovanie.

Ale pozor, tvoja amygdala nie je zlá, len je prekalibrovaná. Stále čaká katastrofu. Teraz možno môj muž pochopí, prečo tak prehnane reagujem, keď niečo spadne. Pračlovek vo mne totiž vie, že mohlo spadnúť dieťa a rovno si rozbiť hlavu alebo vybiť zuby. 

Všetko to by sme vedeli pochopiť. Človek už toho má na Zemi za sebou naozaj dosť. A prosím, berte ten pravek s odstupom. Je to len názorná ukážka. S jednou vecou by sme sa ale ešte mohli pobiť. Pre naše vlastné blaho. Takýmto paradoxom je náš oddych. Túto nečinnosť si naša rádoby bohyňa vyhodnotí ako potenciálne nebezpečnú a tak nám pošle myšlienku (v skutočnosti je to najskôr pocit), že ak nebudeme konať, niečo sa pokazí.

Márne sa snažíme prísť na to, čo ešte by túto neukojiteľnú príšeru uspokojilo, že zabudneme oddychovať a ideme radšej niečo robiť. Hocičo. Len aby sme prežili. Napadlo vás niekedy, že naša čiastočná produkcia môže len obranným mechanizmom? Šialené že? Celkom kľudne môže byť naša potreba zavárať 100 marhuľových lekvárov za leto, ktoré aj tak nikto nechce, len zmutovanou potrebou prežiť. 

Tak že by sme zase raz mohli ten svoj biomechanizmus nejako hacknúť, poviem vám, že aj takáto starešina v nás, sa dá ovplyvniť. Schválne nehovorím prepísať, lebo sa nechcem Stvoriteľovi miešať do remesla. Jeho výtvor je dokonalý, len ho treba lepšie pochopiť. Predpokladom dorozumenia je teda poznanie, že niečo také existuje. To už by sme mali za sebou. Teraz skúsme zhodnotiť, aké máme možnosti v boji za svoj relax so svojím vlastným mozgom.

1. Dýchanie – nie nejdeme meditovať ani nič nacvičovať, dýchanie je pre prežitie číslo jedna, stačí len spomaliť. Signál, že sme v pohode. 

2. Myšlienka – to, že si pomenujem, čo práve prežívam, napr “cítim stres”, znamená, že aktivujeme vyššiu mozgovú kôru a tá vyšle amygdale signál, že už to rieši a môže si dať pohov.

3. Rituál – presne toto je dôvod, prečo ľudia pri oddychu používajú deky, aj ked im nie je zima, pijú čaj, aj keď naň nemajú práve chuť, počúvajú jazz, aj keď ich vlastne nezaujíma, idú von, aj keď sa im nechce, zapália si vonnú sviečku, aj keď by im za normálnych okolností jej vôňa vadila. Chcú oddychovať. A ten najlepší spôsob je, vopred sa so svojím inštinktom dohodnúť, že najlbližšiu hodinu nebudeme loviť mamuta.

Neviem, ale nikdy som nad tým tak “vo veľkom” nerozmýšlala. Som unavená, idem si oddýchnuť. Keď môžem samozrejme. Ak už mám toho za sebou dosť, nedám žiadnej prahistorickej časti mozgu šancu ani len pípnuť. Čo ak som toho ale dosť nespravila a aj tak som unavená? Čo všetky tie nutné veci, okolo ktorých chodím a ktoré kolú môj zrak ako pupáky na nose adolescenta? Všetky tie nedorobené, rozrobené a skoro hotové činnosti, ktoré zajtra doplnia ďaľšie a ďašie? Môžem aj vtedy oddychovať? Odpoveď je jasná. Nie. Ale aj tak ideš a aj tak máš z toho … 

Takže moji milí, nemyslite si, že teraz neoddychujem. Aj keď mám už po 2 dňoch preležaniny, v žilách mi prúdi kofeín ako autá po nemeckej dialnici a za dverami čakajú bubáci (nie, nie sú to moje deti, ale rôzne kopy a kôpky, smeti a smietky, riady a riadky – úloh), mohla by som sa na to všetko vrhnúť a zachrániť si tak holý život. Dala som však svojej amygdale jasný signál v podobe počítača v posteli, hrnčeka kávy a zamknutých dverí. Som v absolútnom bezpečí … a nie len sama pred sebou 😀

Robíte toho dosť, aj keď toho na zozname viac pribúda ako ubúda. Nebuďte na seba prísnejší než vaše okolie. A nenechajte si život zničiť vlastnou snahou si ho zachrániť.

Majte sa na pozore, Amygdala nespí 🙂

1. 

   Janka, to sa veľmi teším. Aj keď som si všimla, že sa mi niektoré dôležité myšlienky pri úprave neuložili. Ani…

2. 

   Pohladenie na duši … tak to vnímam . Teším sa na pokračovanie. Veľký obdiv … 🥰

3. 

   Ahoj Pali, tak dúfam, že toto nebudú čítať moje deti 😀 Falšovanie známok? … to si už fakt nepamätám. Ale…

4. 

   Frustracia, prokrastinacia, hnev, agresia, vyhorenie. A az potom si clovek uvedomi co vsetko v zivote ma. Krasny clanok, si ako…