Moderné osvietenstvo alebo niečo málo z kuchyne

Ako chodiaci prírodný úkaz dostávam všakovaké všetečné otázky. Určite ich raz rozpracujem, nakoľko stoja za pozornosť. Ktorá z nich bude na mojom black liste pod číslom jedna nebolo ťažké rozhodnúť. Pýtajú sa ju ľudia rozčarovaní, že ma ZASE vidia na popôrodnom (napr prednosta kliniky), prekvapení, lebo si až príliš dlho mysleli, že sme súkromná škôlka a tak isto aj ľudia povedzme menej praktickí, ktorí majú zrejme problém nakŕmiť aj samých seba. Áno, uhádli ste. Riešim otázku stolovania. A ešte ju budem riešiť veľa krát 😄

Oná záhadná otázka znie: „A to ako ich kŕmite? Vypustíte na dvor sa napásť?“ Ehm.

Netajím sa tým, že mám rada zdravú stravu. Zeleninka, semienka, oriešky, šošovička, hrášok, fazuľka, obilniny, pseudoobilniny, celozrnné, domáce, bio, čerstvé, lokálne. A šialené. V mojom postavení a pri mojich možnostiach. Samozrejme nemám vysoké nároky na každého stravníka (aj o tom si ešte inokedy povieme), ale neposúvam laťku smerom nadol pre nič za nič. Jedine, že by ma život chcel zase niečomu priučiť.

Poďme si to trocha zanalyzovať. Každodenné aktivity mnohodetnej matky by sa dali rozdeliť na 3 okruhy. 

1. Kuchyňa

2. Bielizeň

3. Všetko ostatné

Kuchyňa je najdôležitejšia miestnosť v dome. Premyslenosť tohto objektu ovplyvňuje veľmi veľa vecí. Za niekoľko rokov som ju X krát preusporiadala a s kľudom priznávam, že je to moja obľúbená činnosť. Menia sa moje potreby, chute a návyky, a tak sa nepozorovane mení život aj mojim spolubývajúcim. Či sa im to páči alebo nie. Väčšinou si však žiadnu zmenu ani nevšimnú.

Ak je niečo, čo by som mala hľadať dlhšie ako 3 sekundy, nemá zmysel to ukladať. Ak mám kvôli niečomu spraviť viac ako 3 kroky, musí to nutne zmeniť svoju aktuálnu lokáciu. A ak môžem na niečom nerušene pracovať viac ako 3 minúty, musím skontrolovať, či náhodou nehoríme, nevytápa nás alebo niekto neutiekol. Stalo sa už z každého niečo a ja som sa tak naučila byť v strehu ako lovec v džungli. Nikdy nevieš, kedy na teba skočí šelma alebo ťa aspoň trafí banán. Napriek tomu sa kuchyňa stala mojím kráľovstvom a ja sa o ňu príkladne starám (v rámci mojich možností😆).

Mala som obdobia, kedy som stále vyvárala, veľa piekla, kváskovala, fermentovala, mikrobylinkovala a klíčkovala, sušila a zavárala. Vyhorieť v kuchyni je blbá vec. Dopracovať sa do stavu, kedy sa človek ledvaj donúti nakrájať cibuľu a naliať olej na panvicu je vlastne ale veľmi ľahké. Neverila by som tomu, keby sa mi to nestane. Rovnako sa dá vyhorieť aj pri nakupovaní, zásobovaní a plánovaní. Všetky mŕtve body v živote boli kedysi miesta, kde to žilo. Čo sa stalo, že to prestalo fungovať?

Nefungovalo to už predtým. Len vlastná vôľa kontraproduktívne trvá na tom, že musí. Že musí pripraviť raňajky, musí spraviť obed, večeru, upiecť koláč, vylepšiť črevnú mikroflóru, zúžitkovať úrodu, zrecyklovať zvyšky, využiť nevyužité, uvariť neuveriteľne neuvariteľné. Až sa stane, že aj tá cibuľa plače namiesto vás, bojíte sa otvoriť chladničku, kde kvasia vlastné výčitky a nákup za 100 euro, ktorý už dospel do polčasu rozkladu.

Rozmýšľam, kde sa v nás berie tá porteba mať všetko dokonalé. Pocit, že ak nerobím to, čo tá pani na Instagrame, som neschopná. Pritom suseda nerobí polovicu z toho čo ja a je spokojnejšia. Tak čo teda? Nič, preplesk a studená sprcha. Musíš sa zmieriť so svojimi možnosťami a neprovokovať pokukovaním po iných. Ale ako to už býva, každá otázka v našej hlave rozvibruje neviditelné siete a odpoveď náš čaká obdaleč, len nie a nie si ju všimnúť. Až mi padne zrak na jednu knihu. Názov je poetický. „Udělej to jako racek. Vyser se na to.“

Snažila som sa to prekonať, prečkať, prehodnotiť, ale národ hladný nenasýti myšlienka hlboká. Že nie len z chleba je človek živý. Darmo, raz by jedli, nijako sa z toho nevykrútiš. Sacharidy, tuky, bielkoviny, čo všetko treba zabezpečiť, vlákninu k tomu, vitamíny, minerály, stopové prvky. Mozgu už kyslík nestačí, keď to v ňom zarachoce a kmeňové bunky započnú revolúciu. „Aj my chceme žiť! Nie hlavu si lámať neustále!“

"Davaj kečup, špagety a na to syr tavený, 

čo si to ty za matku, nedať decku oblátku, 

kupovane dobré tiež, bez starosti máš to hneď,

lepšie čosi ako múka, samé sa to poponúka. 

Prestaň civieť, už aj var, všetko jedlé je tvoj dar!

Prekúsla som slzy, ako surové hrachy a makarónmi naplnila vďačné zobáčiky. Dostali hneď lepšiu farbu a z „kepučovej“ eufórie sa ešte dlho spamätávali. Prežili jeden deň a na druhý nebolo nič poznať. Prosíkali o palacinky a už nebolo toho chladného srdca, ktoré by im do nich primiešalo cícerovú múku. Kto žije z lásky, nemusí riešiť živiny. Aspoň občas. 

Fakt, že honba za nedokonalosťou sa nevypláca som trocha rozporcovala aj v mojom eBooku, ček it aut 😉 https://perlorodka.sk/ebook-zdarma/

PS: Našla som v telefóne asi 500 fotek mojich jedál, ani ani jednu mojich detí nad pokrmom. Fotky oných načančaných tanierov hýriacich farbami sem ale dávať nebudem, aby sa to tu nezrvhlo na foodblog a niekto by mohol začať pýtať recepty. To by bol moj koniec 😅