Potreba naša každodenná

Takto posviatkoch, s (opäť) rozhádzaným žalúdkom a nutkaním sa dať dokopy nielen fyzicky, na mňa zpod šedej kôry mozgovej z ničoho nič vybafli nejaké “potreby”. Môže to byť dôkaz toho, že ich príliš ignorujem alebo že majú takú úžasnú moc. Každopádne, v núdzi poznáš priateľa a tak sadám k môjmu vernému oceľovému spoločníkovi s nahryznutým jablkom. Nadišiel čas na malú vidlovačku, kedy tú kopu sena, na ktorej spinkám, treba trocha poprehadzovať, aby sa mi spalo ešte lepšie. Tak poďme sa potrebám pozrieť na zúbky. 

To, čo jeden považuje za príjemnú stálosť, druhého paralyzuje a ťahá za dobrodružstvom. Harmónia môže byť pre niekoho absolútna nevynutnosť, kým ďaľší by sa v tomto rozopoložení unudil k smrti. Osoba „A“ potrebuje čas na premyslenie a osoba „B“ nebude rozmýšlať ani náhodou. Ide rovno na vec. Mohli by sme pokračovať ešte dlho, ak by aj bol zoznam potrieb konečný. Či je alebo nie, fakt neviem. Záleží od okolností. V živote väčšinou ale fungujú isté princípy zvané paradoxy a tak sa občas stane, že miera nasýtenia vlastných potrieb nemusí priamo úmerne zodpovedať spokojnosti jedinca. A tak sa ľudské cesty môžu krížiť, čiastočne prekrývať alebo aj rozchádzať.

Často dostávam otázku, či ako mnohodetná matka a ešte stále viac žena v domácnosti ako “samozamestnaná”, nemám po tých rokoch potrebu niečo zmeniť. Niekam vypadnúť, narušiť stereotyp, nabúrať rutinu. No (veľký nádych a výdych) … kedy vyrážame??? Keby to bolo také jednoduché. (Keď škrtneme “keby”, zostane nám len “jednoduhé”, to nemôže byť náhoda!) Ja viem, že pre niekoho to jednoduhé je. Zbaliť pár žabiek a booknuť letenku na Madeiru alebo niekde “napriamo”, dovi dopo, potrebujem to. U mňa by to jednoznačne zkomplikoval výber spoločníkov, keďže by som mola zobrať maximálne dvoch, čo nie je fér a tak by sme zase zostali doma všetci. Že moju potrebu ale nevyrieši zmena miesta, viem už nejaký ten čas. Napriek tomu ma moje cestovateľské záchvaty ešte stále celkom neprešli. 

Nepýtajte sa ma prosím, ako som to doma vydržala tak dlho (momentálne 12 a pol roka pozn. autora). Lebo je to nič v porovnaní s tým, keď sa človek pochová zaživa. A teraz to myslím v dobrom. Poznám pár ľudí, ktorí dokázali svoje ego zkrotiť natoľko, že už pre seba nič nechceli. Myslím, že našli predčasný a zaslúžený pokoj na zemi a ich know how je opradený tajomstvom. Ale aby sme boli fér, priznajme si, že ich najsilnejšou potrebou bolo poraziť svojho najväčšieho nepriateľa a nájsť vnútorný pokoj. Ešte stále má niekto pocit, že potreby sú rozmary v bledomodrom? A aby sme boli aj trocha odborní, jedna z najdôležitejších vecí je naučiť sa rozlišovať medzi svojimi potrebami a túžbami. 

Potreba je nevyhnutnosť pre naše prežitie. Okrem tých dvoch základných, ktoré majú na starosti našu výživu a odpadové hospodárstvo, je to ešte spánok a bezpečie. Po ich uspokojení prichádzajú na rad ďaľšie, láska, uznanie, zmysel existencie. Toto už je troška tuhšie sústo a trvá to neraz večnosť, kým sa jedinec nasýti, ale k prežitiu potrebuje ozaj málo. Zabezpečiť však tieto potreby, vyžaduje neskutočné úsilie. A vždy tomu tak bolo. Myslím, že často mávame falošný pocit, že nás to nestojí nič. 

Žijeme v blahobyte, v práci sa síce narobíme, ale 40 hodín do týždňa plus 20 dní dovolenky ešte stále ponúkajú nejaké možnosti, jedlo máme na konci každej ulice, výmenné prostriedky na plastovej kartičke s čipom a záchod minimálne jeden v každom dome. Občas dôjde toaleťák, ale takúto divočinu raz za čas prežijeme a rýchlo poriešime, lebo v garáži máme kotúčov celú paletu. Pravdou ale je, že za istotu onej garáže so zásobami na tretiu svetovú sme vymenili našu slobodu. Účel svätí prostriedky a naše uspokojené potreby si tak hovejú na skládke našich rozkladajúcich sa túžob priamo pred našimi nechápavými zrakmi. 

Túžby, narozdiel od potrieb nie sú akútneho rázu a tak oscilujú okolo našej pomyselnej osi ako rôzne sny, predstavy, alebo fantázie. Ak sa nenaplnia, väčšinou to prežijeme. Môžme byť sklamaní, ale nie zničení. Aj keď…záleží. Túžba má totiž jednu peknú vlastnosť. Prezrádza, aké potreby sú pre nás momentálne najdôležitejšie. A nebudú to len tie „malé“ a „veľké“.

Mám plné brucho aj splachovacie wecko, strechu nad hlavou, posteľ, dnes na nás nepadajú bomby, deti sú zdravé, manželstvo “šťastné” a všetko by sa zdalo ako veľký luxus. Niekto by za to z fleku vymenil obličku a možno aj pravú ruku k tomu. Niekto, koho potreby sú celkom iné. Niekto, s kým sa nemôžem porovnávať a niekto, kto sa nemôže porovnávať so mnou. Moje túžby ale vyzerajú ako prechádzka lesom, kde si sadnem do machu, opriem sa o strom a počúvam zvuky prírody. Znamená to, že moje potreby sú spomaliť, vypnúť a neriešiť. A ticho 😄

Zdalo by sa, že čím je na tom človek horšie, tým je vďačnejší za všetko, čo má. Je jednoznačne bližšie k Bohu, sebe samému a k druhým. Tak prečo sme stále nespokojní, ufrflaní, náladoví a mrzutí? Pozornému očku už moje premostenie napovedalo, ale o čom by bol tento článok, bez nosnej myšlienky, zhrnutej do výstižnej vety v hrubom písme a kurzívach.

„Lebo úsilie vynaložené na uspokojenie našich základných potrieb je neadekvátne pôžitku, ktoré toto uspokojenie prináša.“

Prečo má niekto 200 kíl a neustálu potrebu jesť, niekto 1000 párov topánok a vyráža na nákupy a niekto milióny na účte a pracuje od rána do večera? Značí to len, že niektoré potreby človeku nejdú uspokojiť tak ľahko a tak rozvíja tie, ktoré sa mu napĺňať daria. 

Úprimne si myslím, že keby sme vyrastali absolútne prijatí prostredím a systémom, zostali by sme ako deti. Nehodnotiace, neriešiace a prebývajúce vo svojom spokojnom zázemí vlastného bytia. Ako to už na našej zemeguli chodí, každá revolúcia požiera svoje deti a tak sme sa aj my tak nejako stali obeťami našej komfotnrej zóny. Pozor ale, nič nie je stratené a cesta späť existuje. Len musíme občas použiť mačetu a z týc kriakov našej pomyselnej bezmocnosti sa vysekať. Sami. 

Dám vám ale ešte mapu na cestu. Nie je úplne presná, občas na nej zablúdite, ale nemôžte sa stratiť. Podľa tejto mapy nie je nikto iný ani divný a dokonca ani tí ostatní nie sú. Každý niekam zapadá a už aj keď sa nijako nechcete škatuľkovať, môžte si aspoň zobrať inšpiráciu. Na začiatku 20teho storočia pôsobil v oblasti psychológi jeden múdry pán, volal sa Carl Gustav Jung. Jeho napadlo definovať rozdiely v osobnostiach ľudí a rozdeliť ich podľa ich najsilnejších potrieb.

Nenechajte sa zmiasť skratkami, tieto písmenká sú len orientačné, pre nás je dôležité vedieť, že môžme a dokonca musíme byť iní a že ak sú naše potreby iné ako potreby nášhho partnera, je to úplne v poriadku. V poriadku už ale nie je, keď na nich ten druhý kašle. Ešte stále ale dosť pomôže, ak na ne nebude kašľať vy. Nakoniec to ocenia všetci, uvidíte. Skúste hodiť očko dole a niekam sa zaradiť. Aspon tak približne a porozmýšľať nad tým, že ste sa niekde na tom rebríku potrieb mohli z rôznych dôvodov zaseknúť a skúste tú priečku vyššie. Ponúka zase o kúštik lepší výhľad. A možno nebudete mať potrebu 😉