Volám sa Prokrastinácia a budem u vás bývať

Je to skoro až paradox, že túto tému rozoberám v deň, kedy som sa rozhodla, že ju zverejním. Síce je to posledný možný deň, ale vzhľadom k tomu, že nado mnou nedrepí nijaký šéfredaktor, je to viac menej zázrak, že som to neodložila ešte o mesiac. Asi že je to tak trocha aj na želanie jednej mojej blízkej osôbky.

Občas vám o sebe niečo prezradím, čo samozrejme ako každý Slovák s egom na tom správnom mieste robím rada, ale čomu sa naozaj chcem vyhnúť je tzv. “oversharing”. Teda prílišné zdieľanie. Človek nemusí byť akútne klinický psycholģ aby pochopil, že problém samotný nebude v záľube rozprávať. Problém v rozprávaní nastáva, ak niekto točí len o sebe a hlavne o veciach, ktoré by mal rozoberať s niekým iným. Blízkym, priateľom, partnerom alebo už spomínaným psychológom. 

Teraz vám teda zase niečo prezradím. Volám sa Stanka a som prokrastinátor.  

Už je to celý život, čo stále všetko odkladám, posúvam termíny, robím veci pod tlakom na poslednú chvílu, po nociach alebo ráno opred odchodom, chodím všade neskoro alebo vôbec a stále na niečo zabúdam. Do školy som meškala už na prvom stupni, na druhom stupni a na gymnáziu na mňa zlatí páni šoféri museli čakať, no občas aj nepočkali. Takže som sa stala profík v stopovaní a v rámci nášho okresu by to poňalo aj tisicky kilometrov. Ale bolo to fajn, len tak si pokecať s neznámymi staršími ľudmi, o ktorých vieš, že ich už nikdy nestretneš. 

Ale späť k téme. Dlhé roky som netušila, že moja obsesia odkladaním má nejaký názov. Až priateľka jedného kamoša práve promovala na katedre psychológie a jej diplomová téma bola o nejakej záhadnej prokrastinácii. (Škoda, že ma nestretla skôr, mohla mať do výskumu unikát). Ako som časom rástla, začala ma celá táto téma zaujímať komplexne. Tušila som, že niekde musí byť pes zakopaný a že ho objavím až raz, čistou náhodou. Archeológia totiž tiež nie je nič pre mňa. 

Postupne mi viac vecí začalo blikať a prerušovane ukazovať na cestu k môjmu vlastnému mozgu. Jeden z kľúčov k bráne sebapoznania bola jednoznačne „Teória typov“. Táto téma je ale tak dôležitá, že jej budem venovať samostaný článok niekedy inokedy. Snáď to neodložím príliš 😅 Ďaľšími aha momentami boli skôr náhodné články o perfekcionizme, motivácii, vyhoretí alebo precitlivelosti. Ozubené kolieska zapadali do seba a strojček v hlave začal šrotovať. Heuréka? Pre mňa určite. Spoznať dôvody svojej nemožnosti je objav životný. A celkom neuveriteľne aj príjemný.

Nie som grafik a ani nemám čas kresliť pojmové mapy, ale zhrniem to tak jednoducho, že žiadnu predstavivosť ani nebudete musieť použiť. Keďže som začala s prokrastináciou, budem logicky pokračovať presne tým, čo jej predchádza. Tu by som rada čitateľa, ktorý ma nepozná, upozornila, že nie som psychológ a aj keď ma tento obor baví, nikdy by som sa nemohla tie teórie v skriptách učiť viac ako jeden semester. Čo bol aj môj prípad. Takže pokračovať ďalej len na vlastné riziko. 

Predtým, než čokoľvek potrebné odsunieme na vedľajšiu kolaj a začneme takzvane prokrastinovať, existuje niečo, čomu sa hovorí FRUSTRÁCIA. Fuj! Viem, znie to hrozne. Kto by to v živote chcel a ešte aj mohol mať? Že sa vás to netýka? Pravda je, že frustrovaní sme skoro všetci a takmer denne. Len si to buď neuvedomujeme alebo nechceme priznať. A že tento blog je o nejakej mnohodetnej matke, budem pojmy aplikovať na ňu, lebo empatická síce som, ale momentálne ma akékoľvek vciťovanie sa do druhého frustruje 😅 A zároveň viem, že moju frustráciu si dokážete mnohí skvele predstaviť už teraz.

“Frustrácia je nepríjemný emocionálny stav, ktorý zažívame, keď sa nám nedarí dosiahnuť cieľ alebo naplniť nejakú potrebu, túžbu či očakávanie. Môže vzniknúť napríklad vtedy, keď nám niečo alebo niekto bráni v tom, čo chceme, alebo keď sa realita rozchádza s tým, ako sme si ju predstavovali.” Uhádli ste, citujem umelú inteligenciu, mne tieto formálne vety moc nejdú. 

Ako sa frustrovaný človek môže cítiť nemusím asi nikomu opisovať, ale pre tých narodených pod šťastnou hviezdou, to pre istotu zhrniem: hnev, bezmocnosť, úzkosť, sklamanie, napätie, dlhodobo depresia či agresivita. Všetko sú to názvy polievok na meničku dňa. Ale stále polievka. Prečo som vytiahla toto prirovnanie nie je náhoda. Polievka je predsa grunt! Bez tejto teplej a výživnej tekutiny by sme nemohli hľadať pre seba vhodnejšie riešenia a prehodnocovať svoje ciele. Patrí k životu, či ľúbiš alebo neľúbiš. Aby sme z nej vedeli vyťažiť najviac, musíme pochopiť, čo spôsobuje v našom tele.

Teda ako frustrácia vedie k prokrastinácii? Jednoducho. 

Často sa žiaľ stáva, že v živote čelíme úlohe alebo situácii, ktorá je:

• príliš náročná,
• nejasná,
• nudná alebo nezmyselná,
• spojená s možnosťou zlyhania,
• neprelína sa s naším presvedčením alebo životným cieľom alebo milión ďaľších dôvodov, ktoré už teraz viete najlepšie sami. 

Tento nepríjemný pocit “F” sa objaví preto, že medzi tým, čo chceme a tým, čo zvládame, je prekážka. Mozog sa prirodzene snaží tomuto vyhnúť a tak ponúka instatné riešenie v podobe “P”, teda vyhýbaniu sa zdroju “F”. A práve to je prokrastinácia – „odkladanie činností, ktoré sú emocionálne alebo kognitívne náročné“. Takže nie je to preto, že sa mi nechce variť, ale preto, že viem, že hnedˇ ako si opášem zásteru zistím, že sa mi chce na záchod a hneď ako chytím nôž do ruky príde niekto s prosíkom. V našej domácnbosti to najčastejšie býva “možem sladké?” alebo bilingválne “Aj wana putiť auto”. 

“F” sa ale môže objaviť aj pri činnostiach oddychových. Od tohto článku som musela odísť cca 50x a určite som to neprehnala. A že viem o čom píšem… práve presne teraz som musela jednu riťku vyumývať a zo zeme pozbierať viete čo. Takže drahá frustrácia, vitaj. Mám jednoznačne chuť sa na to vybodnúť, ale keďže pokoja nebudem mať pri nijakej činnosti, pokračujem ďalej.

Žial prokrastinácia nám frustráciu nezníži. To som asi ani nemusela písať, ale nech nestratíme vlákno, považovala som to za nutné. Je to presne naopak. “P” prileje olej do už ohnivej “F” a nám tak narastá pocit zúfalstva, zlyhania, viny a hanby a zvyšuje sa stres a tlak. Čo ďalej? 

Do tejto rovnice nám chýba ešte jedna premenná. Veľmi dôležitá a záhadne až žalostne málo omielaná v ranných televíznych reláciách, ktoré ešte fakt niekto pozerá? Táto slečna “S” (páči sa mi tá spojitosť so mnou) je totižto dievča nepobozkané a asi aj veľmi škaredé. Nikto s ňou nechce nič mať, ale pri tom už každému aspoň raz skončila v náručí. Je tak reálna, ako len tvoja racionalita dovolí. Predstavme si Sebahodnotu, devu až príliš príčetnú na to, aby sme ju mohli neustále ignorovať. Má síce zdravý selský rozum, ale často dosť vysoké nároky a oplatí sa ju skôr šatiť ako živiť. 

Na začiatku všetkého teda bola…Sebahodnota. A tu sa to ešte viac zamotáva, alebo rozmotáva? 

Človek s nízkou sebahodnotou často odkladá úlohy, ktoré by mohli:

• odhaliť jeho nedostatky,
• viesť k zlyhaniu,
• vystaviť ho kritike.

To znamená, že prokrastinácia chráni jeho krehkú sebahodnotu. Nejde o lenivosť, ale o obranný mechanizmus. Ak to neurobím, nikto nemôže povedať, že som neschopná. A možno ani ja sama.

Paradoxne však:

• čím nižšie hodnotíme seba, tým viac sme frustrovaní,
• čím viac sme frustrovaní, tým viac prokrastinujeme,
• čím viac prokrastinujeme, tým viac sa cítime neschopní a späť k bodu jedna.

Vznikne nám tak začarovaný kruh, často nazývaný aj bludný. Nemá východ, ale vojsť sa dá veľmi ľahko. Začína to vačšinou ešte v detstve, vysokými nárokmi rodičov, učiteľov, snaha zapadnúť, porovnávanie so súrodencami, ignorácia našich potrieb a jednoduché neprijatie našej jedinečnosti okolím. Členstvo v klube ale dostávame už so svojimi génmi. Niekto rovno VIP. Ak vám celé toto nedáva zmysel, možno sa vás to až tak netýka. S najväčšou pravdepodobnosťou ste ľudia viac rozumoví ako pocitoví, viac extro ako introvert a viac zmysloví ako intuitívni. A je to v poriadku. Každý sme unikát. Nieko to má trochu ťažšie, niekto trochu ľahšie, ale s nikým by sme si asi nechceli zameniť a následne tak stratiť svoje Ja. Je tu s nami stále, aj keď mu nedávame jesť ani piť, nestaráme sa o jeho pohodlie ani ho nevenčíme. 

Možno by sa oplatilo sa mu trocha povenovať a zistiť, čo ho vlastne tolké roky štve. Vysvetliť mu, že naše prúsery sú spoločné a stojíme za ním, nech sa deje čokoľvek. Pretože učiť sa na niečom musíme. Tak nezabúdajte, že v tom nie ste sami. Sme v tom spolu. Ja a Moje Ja. Ty a Tvoje Ja. Že ste ho ešte nestretli? Kuk do zrkadla. Až ho zbadáte, budte kritickí, ale láskaví. Nikto iní ho nevidí tak, ako vy.

PS: Moji drahí, dajte mi do komentov dole vedieť, či mám rozobrať aj iné podobné témy, alebo radšej písať o našej dovolenke 😄 A že som sa pripravila a spravila si aj nejaký rešerž, tu je dôkaz. Je tam toho ešte vela na prevetranie. Majte sa a hor sa hľadať perly!