Prečo som sa rozhodla písať blog

Písanie je intuitívny proces, napriek tomu sú ľudia, ktorí to nenávidia a všemožne sa tomu snažia vyhnúť. Presne takí ľudia sa kedysi stali mojimi prvými zákazníkmi. Písal sa rok cca 98 a v čase polročných slohových prác som nestíhala pokrývať dopyt. Zo začiatku som samozrejme nezištne pomáhala kamarátom, ale zrazu som mala kamátov nejako veľa. Musela som zaviesť tarifu a tak sa mikulášske a šibačské úspory mojich spolužiakov začali premiestňovať do môjho vačku. 50 korún slovenských za jednu A4 boll slušný peniaz, ale mám pocit, že zúfalci by dali aj viac.

Každopádne … mojou obľubou boli fejtóny a ten o rýchlych autách sa dostal až do mestského časopisu. Spolužiak Mirko lízal smotanu a ja som sa pri snahe zachovať si svoj morálny kredit tiež nepriznala. Fejtón s mojím menom zožal kritiku. Vraj opísaný z časopisu. Bolo mi to vtedy jedno, mala som svoje radosti aj starosti. Dnes viem, že všetko sa deje tak, aby sme to mohli pochopiť až o 20 rokov.

Napríklad moje prijímačky na vysokú školu. Na poslednú chvíľu som si rozmyslela žurnalistiku, za peniaze na prihášku na istotu som zaplatila nehoráznu faktúru na telefón, aby som sa mohla ocitnúť niekde, kde som očividne nepatrila. Ale akým nedopatrením? 3 roky utrpenia som vymenila za štúdium v zahraničí, kde som bola viac v práci ako v škole, ale všetko to nakoniec nabralo správny smer. Dnes už viem prečo som tam, kde som a prečo nie som tam, kde som kedysi chcela byť.

Písať môže každý, ale čítať po ňom to nemusí už nikto. Tak neviem, či sa ráta aj taký samoúčelný proces tvorby. Ale keby náhodou chcete ochutnať niečo zo života mnohodetnej matky 21. storočia s dušou malej spisovateľky, ste viac než vítaní. Je to tu mierne prehnané, trocha uletené a dosť nepochopiteľné. Žiadny život sa nedá obsiahnuť do nijakých fejtónov ani úvah, ale som si istá, že zdielať sa dá vždy.

Majte krásny čas na tejto stránke.