Z núdze skvost alebo Veľa kriku pre myš

Tento článok vznikol za podpory mojej drahej polovičky, ktorá zobrala deti k babke a mne nechala doma len dve samostatné bytosti a jednu myš. Ak nerátam škrečka v klietke. Takže namiesto akéhokoľvek programu pre krátkodobo slobodné matky čakám s metlou na malého turbo tvora, proti ktorému nemám šancu. Skôr než urobím akýkoľvek potrebný pohyb, je naspäť pod gaučom. Ale vlastne – tak nejako mi potvrdil moju teóriu zbytočnej efektivity. Rozpoviem vám ju.

Pamätám si na podobnú situáciu spred 4 rokov. Začiatok prázdnin a ja som bola doma sama na začiatku deviateho mesiaca tehotenstva s malým sloníkom. Rozhodla som sa vytriediť všetky šuflíky, poličky a škatuľky, ktoré doma máme. Za 3 dni, verte mi alebo nie, sa mi to podarilo. (Dodnes si pamätám, ktoré filmy som pri tom videla – bol to slovensko-český Dom a Učiteľka. Odporúčam). Čo ale neodporúčam, je takéto bláznivé nárazové vypratávanie v druhom stave. Na ďalší deň som nemohla ani chodiť, ani sedieť, ani stáť. Inak je to ale skvelá vec – urobiť všetko naraz, podľa Marie Kondo. Podľa mňa tiež. Hneď na to ale dom zamknúť a bývať vonku.

Medzičasom som to vypratala ešte druhý raz a teraz sa mi šuflíky prepadávajú znova. Urobila som už milión vecí, ktoré nikto nikdy neuvidí a neocení a už ani ja nevidím tú hodnotu, okrem nejakého balzamovania vlastných precitlivených receptorov. (Proste v bordeli sa necítim dobre, žiaľ). A stále sú veci, o ktorých viem, že ich budem musieť urobiť. Lebo musím. Napríklad navariť obed, umyť si zuby a nachystať deťom papuče do škôlky.

Pri tej príležitosti by som mohla vytriediť tých 200 párov topánok, čo máme v garáži. Alebo vyhodiť tých 300 starých kompótov a do police uložiť niečo, čo musím po ceste do auta preskakovať. (Naposledy to boli 3 debničky jabĺk na sebe). Spraviť čokoľvek, čo by môj život zjednodušilo, čokoľvek, na čo bežne nadávam, že mi vadí, čokoľvek, na čo nemám čas.

Ten pocit by ma vystrelil do nebies instagramového feedu a možno trocha zmätene by som aj začala robiť veci inak. To neviem. Ale viem, že by som poľovala na každého, kto by mi na moju ťažko vydretú a vysoko postavenú čistú laťku chcel zaútočiť svojimi špinavými pacičkami. Až by som nakoniec musela odísť na hodinu do obchodu a svoje umelecké dielo nájsť zneuctené a posprejované vandalmi. To by bol môj koniec. (Nechcem sa opakovať, podobné témy už som riešila – môžete pozrieť článok o prioritách, motivácii, produktivite, potrebách atď. A ak by toto mal byť článok o efektivite, bol by to krásny oxymoron, pretože som ho písala na päťkrát.)

Pointa mi ale nielenže neubehla (to je len môj skromný dojem a môžete ma opraviť), ale neustále sa mi potvrdzuje platnosť tohto prírodného zákonu. Čokoľvek si naplánuješ a na čokoľvek sa pripravíš, ti buď za A nevyjde, alebo za B – zistíš, že prípravy boli zbytočné. Tak ako u mňa – pri unikátnej konštalácii udalostí som sa chystala urobiť niečo verejne prospešné – umyť dlážku, na ktorú som sa nakoniec bála stúpiť. A nehovorte mi, že sa nebojíte myší. Veď ani ja sa nebojím. Len vždy, keď ten krásny sivý kožuštek zbadám, pištím ako komparz v Čeľustiach.

Preto to už nepreháňam. Nerobím nič navyše, ale musím si dávať pozor, aby ma to, čo neurobím, nedohnalo do úzkych. Lebo ak niečo nemám rada, tak sú to výčitky – a najviac sú to výčitky z mojej vlastnej dielne. Takže aj keď pôjdem prvého septembra o 8.20 do garáže hľadať papuče, musím byť úúúplne v pohode. Nakoniec to nemusia byť ani papuče, môžu to byť sandále z leta alebo topánky do vody. A keby ste nič z toho nenašli, nechali by ste kvôli tomu vlastné dieťa mimo tak potrebný kolektív? To mi pripomína, že mi ešte chýba článok o improvizácii. 😄

Niekedy sa mi zdá, že tento svet vie oceniť len makačov, atlétov na krátke vzdialenosti v nikdy nekončiacich závodoch a tých, čo objavili stáročia utajovaný návod na to, ako sa naraz dá … aj maľovať. Kto chce, nech im tlieska. Robím to aj ja a nie, nie je to z ľútosti. Viem oceniť to, čo mi samej nebolo nadelené do vienka, ale hlavne im držím palce. Nech popri tom všetkom nezabudnú žiť – a nechať žiť druhých.

Lebo naša paralympiáda sa nebude končiť na stupienkoch víťazov. Ocenenia sa budú rozdávať za kolegialitu, pomoc v núdzi či prižmurovanie očka k nedokonalostiam ostatných. A môže sa stať, že v tej rýchlosti si zabudneme všimnúť, že to celé tu bola len hra a namiesto besného šprintovania sme mali hľadať skryté poklady. Tam, kde by sme ich čakali najmenej.

Mimochodom, tie myši boli nakoniec dve. Jednu sme vyhnali a druhú som našla na druhý deň – ako inak, vo vlastnej posteli. Možno mi chcela v spánku niečo šepnúť do uška. Čo by to asi tak bolo?

„Nemáš za čo“.

PS: Najkrajším vyvrcholením tohto stretu človeka s pírodou je fakt, že nám otecko napriek svojej alergii schálil kocúrika. Tú myšku totižto chytal celú hodinu a musel kvôli nej spálňu prevrátiť naruby a zase naspäť. Mačiatko je náš splnený sen a ja už nie som večer v kúpelni úplne sama. Číha na mňa šelma 😅