O vedomej nevedomosti (učebnice bokom)

Detičky už druhý týždeň spinkajú v škôlke a ja môžem veselo zarezávať. Poviem vám, po takmer trinástich rokoch byť sama doma… nie je to vôbec zlé. Nebyť paranormálnych javov, keď mi počas noci niekto prehádže celý dom a ja ho musím na druhý deň odznova upratať, mala by som o dve hodiny viac. A aj čas beží úplne inak, ako keď som napríklad so všetkými deťmi sama doma. Dá sa povedať, že tak desaťkrát rýchlejšie. Nastavím kuchynský budík na 45 minút, ponaháňam myšku po stole, prevetrám klávesnicu – a už pípa.

Ponuky na domáce úlohy dostávam už od 13:00, lenže ich musím odmietnuť. Mám ešte dve drahocenné hodiny na prácu, kým sa mi domov vrátia škôlkari. Otvorený počítač pre nich znamená pozvánku na Mira Jaroša – v lepšom prípade. Takže všetko ostatné riešime poobede, pekne spolu, kým tatino pracuje, aby sme sa večer mohli stretnúť – na EduPage.

A teraz ruku na srdce. Kto z vás pozná dátumy jarnej a jesennej rovnodennosti a letného a zimného slnovratu? Ja sa ich učím takmer každý rok nanovo. Nezostanú mi v hlave, lebo ich nepotrebujem. Pritom na dátumy som maniak. Kombinácie čísel ma fascinujú od malička a pamätám si polovicu dátumov narodenia mojich spolužiakov a vlastne každého, kto mi to kedy povedal. Meninový kalendár ovládam tak na tridsať percent – asi toľko mien skutočne aj niekto používa.

Ale na čo mi to je? No, lebo nechcem zabudnúť. Aj keď sa nedostanem k správe, často si na toho človeka spomeniem a poteší ma to. Všetko najlepšie včerajším Terezkám, mimochodom. Ale dátumy, ktoré mi hovoria o tom, ako vysoko je Slnko a aký bude dlhý či krátky deň, proste vypúšťam. Pre matky je to aj tak jedno – najdlhší je každý cez prázdniny a najkratší je ten, ktorý má pre seba.

Ale späť k téme. Čo ma včera večer tak „pobavilo“? Poznámka z informatiky za zabudnutý zošit. Ja to chápem, pravidlá sú pravidlá. Ale môžeme sa zamyslieť? Ak je nejaký predmet, ktorý potrebuje zošit najmenej, je to práve informatika. Hlava chápe, čo je súbor a ako fungujú okná, a dokáže ich používať aj bez poznámok. Ale OK, beriem.

Lenže potom prídem do mojej práce (za ten istý stôl, kde podpisujem tieto pozdravy) a otvorím svoj počítač, ktorý ani „okná“ nemá, lebo je to iný operačný systém. Slovenčinu takmer nepoužívam, a keby som nevedela anglicky, umelá inteligencia by mi to preložila. Využívam všetko, čo som sa musela naučiť sama, a veľa z toho ešte aj na staré kolená. Sem-tam použijem nejakú násobilku, percento či trojčlenku. Tú si poctivo rátam na papier – pre istotu.

Z matematiky som maturovala na gymnáziu a pán profesor mi po mojom sólo výstupe prišiel sám povedať, že to bolo “dosť dobré, Hrubšová”. Od neho sa to rovnalo nominácii na Nobelovu cenu. Nepamätám si číslo otázky, ale boli to vektory. O tých vám dnes môžem povedať, že majú nejaký začiatok a smer – a to je všetko. A už ani neviem, čo bolo skôr – doba bronzová alebo železná – a rozhodne si to nebude pamätať moja dcéra, ktorej jedinou vášňou je chov podivných živých koláčikov v nejakej hre. No ale to už je náš problém, samozrejme.

Už by som to ale mohla nasmerovať do nejakého logického výsledku, ktorý asi ešte nikto z vás netuší. Uzatvorím to teda. Celý deň človek frčí, maká a rieši, aby za polovicu toho, čo zarobí, zaplatil školu, škôlku a odvody, po večeroch robil úlohy a keď je zle, išiel k nezmluvnému zubárovi, kde si  všetko zase zacáľuje zo svojho. Lebo tomu zmluvnému lekárovi je blaho vášho chrupu, povedzme, vedľajšie.

Takže celá táto životná odysea má vlastne jeden cieľ. Vtĺkať deťom do hlavy niečo, čo sa tam udrží presne týždeň. Nemyslite si, že múdre deti si pamätajú. Pamätajú si len o niečo málo viac – a väčšinou sú to práve tie praktické veci. (Rozdiel medzi kontinentom a svetadielom? Neviete? Fakt?) 

Takže… nebolo by lepšie, keby sme boli všetci pekne spolu doma? Keby sa neučili to, čo nebudú potrebovať, aby mohli pracovať a investovať do rovnako „potrebného“ vzdelania zase ich detí? Ale samozrejme – potrebujeme aj strechu nad hlavou, aj plyn, aj elektrinu, aj kanalizáciu, aj vyčistiť komín, aj opraviť auto, aj účtovníctvo spraviť, aj ponaprávať, lebo toľko hodín za počítačom urobí svoje. A samozrejme, všetci potrebujeme (áno, aj plné brušká) hlavne nejakú tú posteľ, kde sa z toho všetkého môžeme vyspať a začať odznova.

Takže, moje milé deti, po všetkých tých rokoch a miliónoch hodín strávených nad učivom začínam vidieť zmysel svojej investície. 

Jeden za zubára, druhý za elektrikára, tretí za kominára, štvrtá za chiropraktičku, piaty za účtovníka, šiesty za tesára, siedma za právničku, ôsmy za automechanika, deviata za doktorku a… počkať, nejako mi to nevychádza. Tuším som tých detí mohla mať aj viac. Pár úloh navyše by sme už predsa zvládli. A keby nie, nejakú tú poznámku prežijem 😅

PS. Pozdravujem všetky naše skvelé pani učiteľky a pánov učiteľov. Ja viem, že za to nemôžte a robíte, čo je vo vašich silách a ešte aj viac. Ja to občas proste musím vyhrotiť a zase nájsť zmysel.

Ďakujem za vašu prácu ♥️

Každopádne, september je za nami, ale tomu som venovala dostatočné miesto v knihe, takže kto by ešte chcel čítať viac, má dve možnosti 😉Konkrétne tieto: eBook alebo tlačenú knihu.

perlorodka.sk/kniha