Hocikde, hlavne mimo

Furt niečo, že? Pýtam sa, lebo viem, že sme v tom spolu. Že to nie je len moja súkromná záležitosť, aj keď objektívne mám doma viac stránok. Doslova. Keby sme sa mali nejakým milým prirovnaním všetci ocitnúť za prepážkou, k tej mojej by šóra nikdy nekončila. Ten prvý odbavený by sa zase vrátil na koniec radu. Chvíľu pokoja by som mala, len keby som niekomu pred nosom surovo zatiahla okienko a vyvesila ceduľu, že som na WC alebo na obede. Zatváracie hodiny neexistujú. A tak ani otváracie. Ide sa nonstop pri najlepšej vôli, lenže existuje jedna vec, ktorá našej vôli nijako nepodlieha a funguje úplne samostatne, doslova náhodne a niekedy by sa dokonca zdalo, že kontraproduktívne. (Tak a presne teraz, po prvom odstavci, sa zobudil prvý domškolák a ide mi porozprávať, ako sa vyspal a čo by si dal na raňajky. Nie že by som ešte po prvej vete nebola montovať wolverinove drápy, aby zase chvíľu držali, ale sľubujem, že si ich už nebudem všímať. A nijako to nepomôže.)

Áno. Pamäť. Chvála Bohu, spomenula som si, o čom som chcela písať. Viem, že dnes sú všelijaké cvičenia na pamäť a aj výživové doplnky (to ginko by som si ozaj mohla kúpiť, keď nezabudnem), ale nejako mám pocit, že by som radšej poriešila príčinu — teda prečo si toľko vecí musím pamätať — než spôsob, akým si to narastajúce kvantum pamätať a neustále sa v tom zlepšovať (niečo mi hovorí, že to bude treba). Aj ja sa desím Alzheimerovej choroby, stareckej demencie a sklerózy, ale ešte viac sa desím toho, že na to ani nemusím 30 rokov čakať. Ja naozaj nie som technický typ a nie som ani žiadny génius; ak niečo pochopím (keď to preženiem) tak skôr preto, že ma to fascinuje. A viete, čo ma fascinuje mimoriadne? Náš mozog. Až raz (napríklad posmrtne) zistím, že to vôbec nie je mozog a že nie je ani náš, nebudem prekvapená. Možno mi v hlave sedí nejaký zelený mužíček a dobre sa baví. Skôr si ale myslím, že to bude nejako inak. Najskôr si však myslím, že to je úplne inak. Ale nevadí. Svoju teóriu vám rozpoviem tak či onak.

Niekde tam v pozadí nášho superprístroja beží entita, ktorá s týmto prostredím nemá veľa spoločného. Volajme ju duša. Pre anti-konfesijných a anti-spirituálnych — prosím, neodchádzajte, nebudem vám núkať Strážnu vežu ani vás nútiť do meditácie. Ale nehovorte mi, že ani vy nemáte ten večný rozpor medzi tým, čo treba a ako to treba, a tým, čo by ste v skutočnosti chceli a po čom piští celé vaše vedomie. Ak vyradíme narcisy a iné kvietky spoločnosti, zostane nám napríklad toto. Šéf nadnárodnej spoločnosti má jasný cieľ: doviesť svoju firmu ku kladným hodnotám, ktoré sú lepšie ako v minulom štvrťroku, a potešiť tak nielen svoje ego, ale aj všetkých akcionárov. V skutočnosti však túži len po jednom. Sedieť na brehu móla niekde v divočine a chytať ryby. Ponoriť sa do obzoru a pocítiť nekonečnosť času a absenciu akýchkoľvek potrieb. Ak by ale chcel chytať na čokoľvek iné ako prútik, musel by si prejsť celým tým svetským peklom: zamestnať sa, platiť dane a hypotéku, že by sa možno tej vysnívanej rybačky ani nemusel dožiť. Lebo sme nároční.

Naše túžby po nekonečnej slobode sa rozplývajú úmerne rýchlo s našimi existenčnými potrebami. Takže kto by po týždni v džungli nedal obličku za trojdňový mekáč, keď loviť nevie? My síce orgány bežne nevymieňame, ale podľa mňa dávame priveľa na to, aby sme mohli mať doma teplo a mali čo jesť. Takže prečo by som mala ešte chcieť viac? Nestačí? Stačilo by. Len tá naša dušička večne nespokojná. Čo jej vlastne chýba?

Úspech ju na chvíľu umlčí, lenže ten prevít nepozná dosť, takže aj s tromi Nobelovými cenami bude stále chcieť dokázať viac. Zábava — tu už je to trochu nádejnejšie, ale všetko sa raz opozerá a zovšednie a aj tá najlepšia droga bude raz málo. Hobby? Garantujem vám, že každý raz vyhorí. A nájde si nový koníček. A tak to pôjde, až kým bude vládať. Všetko to sú len tie najdostupnejšie prostriedky na vypnutie a uspokojenie potrieb našej večne hladnej duše. (Ak ste si mysleli, že vám poviem, ako ju nasýtiť raz a navždy, tak vás musím sklamať. Ale čítajte ďalej, nejakú indíciu z toho možno náhodne vytlčiete).

Zatiaľ čo náš mozog dáva bomby a pecky, aby nás ochránil pred hladom, zimou a smrťou, našej dušičke je to srdečne jedno. (To mi tak nejako niekoho pripomína — kto čítal knihu, pozná našu Dory a vie, že tá má práve problém s pamäťou😎) Duša si stále rieši svoje prečo, kvôli čomu a čo bude, až nebude toto, kde je začiatok a kde je koniec, kam to smeruje, a neúnavne loví našu pamäť v neexistujúcom čase — pre seba.

“Haló, aj ja som tu. A ja som ty. Nechceš sa už na to na chvíľu vyprdnúť? Nechaj ten chvost a sadni si ku mne. Kľudne na to mólo. Alebo na vrchol hory, alebo do parku, pod strom v lese — hlavne tu a teraz — a nechaj svoje ego vydýchnuť. Tu ho nikto nebude riešiť. Nedostaneš známku, ani žiadne iné hodnotenie, žiadnu kritiku, ani radu, pochvalu od rodiny či uznanie od priateľov. Dostaneš len holú pravdu. O sebe. Všetko, čo už dávno vieš a tušíš. A všetko bude v poriadku. Lebo to JE v poriadku. Lebo podstatné je už len to, že SI.”

Narodiť sa znamená dostať dušu. Hovorí sa, že Boh sa každej z nich pýta, či chcú byť a ísť na svet. Skúste sa vcítiť do tej natešenej existencie, ktorá sa sem chce dostať, a skúste jej to vyhovoriť. Alebo ešte lepšie, skúste si predstaviť, na čo sa asi tešila najviac a prečo povedala „áno“. Musela vedieť, aké krásne je byť človekom, a musí to vedieť aj teraz. Len my si jej občas musíme všimnúť.

Inak, to mi pripomína jednu vykradnutú báseň. Ja som bola ten typ, čo chodil na každé školské kolo Hurbanovho pamätníka (záhorská obdoba Hviezdoslavovho Kubína). Nemyslím, že som bola nejaká úžasná, ale bola som v prednese asi schopnejšia z triedy. S jednou básňou sa mi podarilo zabodovať hneď dvakrát. V deviatke a v prváku na gympli (pretože samozrejme nikto nevedel, že som ju už raz použila). Pre inšpiráciu som nechodila ďaleko, ale do vedľajšej izby. Požičala som si materiál od mojej staršej sestry, ktorá s tým zase bodovala na zdravotke, takže si to tiež nemohol nikto pamätať. Charles Baudelaire sa rozpráva so svojou dušou a celý čas jej ponúka najkrajšie miesta na zemi, no ona nereaguje, až nakoniec nevydrží a zvolá: „Hocikam, hocikam, len nech je to mimo tohto sveta!“

Ehm, no tak vidíte, nič s tým nespravíme. Zákony fyziky a logiky nás ďaleko nepustia, tie daňové a odvodové už vôbec nie, a nám nezostáva nič iné, než takto imaginárne rybárčiť s vlastným ja. Niekde tam by sme mali nájsť odpovede aj na všetky ďalšie otázky, a keby sme nijaké nemali, pred nami už existovalo veľmi veľa ľudí, ktorí sa pýtali zaujímavo, tak načo vymýšľať koleso odznova? Výborná správa je, že na otázky v hlave žiadny copyright nepotrebujete, pretože odpoveď bude zakaždým originál 😎.

Mimochodom, práve som si spomenula, že do zajtra je termín na Hurbanov pre môjho tretiaka. Takže presne viem, o čom sa nám dnes bude snívať. „Keď pršalo mrholilo,…“ Alebo to mal už minulý rok?🤔