A vy kam, pani?

Tak som tu. V plnej paráde pred zašmudlaným zrkadlom zbieram kúsky svojej osobnosti, aby aspoň raz spolupracovali, keď treba. Tešila som sa na túto chvíľu rovnako, akom som sa jej bála, ale moje podvedomie má lepšie informácie a vyprevádza ma spotenú ešte len z chodby.  Od momentu, kedy som pochopila, čo sa v blízkej dobe musí nevyhnutne udiať, som tento deň prežila aspoň desať tisíc krát, ale dnešok nebude podobný ani jednému z nich.

Hlavne nech to mám za sebou. Nerada nechávam svoj stereotyp doma bez dozoru, keby ma náhodou chcel prekvapiť a niečo zmenil. Po rokoch istoty, že najdem bordel hneď za dverami a chaos sa nebadane ale okamžite vleje do mojich žíl, nechcem riskovať. Nie, hej, padaj! Máme veľký deň, tak skús to tentokrát nevzdať ešte v zahrievacom kolečku. Lúčim sa a rýchlo preč, kým si ma niekto všimne. 

Hádžem adresu do gps a s hodinovou rezervou dúfam, že ma tentokrát nenechá odbočiť doprava tam, kde ma vždy obleje ďalšou várkou potu. Pre istotu uz neodbáčam vôbec. Parkujem a už to cítim. Tá nepostrádateľná motýlia tragédia v mojich útrobách. Plazí mozog na vrchole hierarchie velí na ústup a moje silnejšie ja sa ochotne podrobuje autopilotovi. Drahá, teraz sleduj, tomuto sa hovorí realita.

Hlásim sa na recepcii a vyhováram si kávu. Veľmi dobre si pamätám, čo so stresom dokáže narobiť a  tak mi ju neodporúča 99 z mojich 100 aktuálne funkčných mozgových buniek. Dýchaj, dýchaj. Tešila si sa. Na chvíľku ma premôže moja medzigalakticky pritrafená odvaha a verím si. Viem, kto som, viem, čo chcem a viem, čo musím. Opakujem si svoje afirmácie a celkom isto tuším, ze mi budú nanič. Chvíľu úľavy mi prinášajú moje pozorovacie chúťky a zatúlam sa. Kam asi ide ten mladý muž? Sympatická slečna, koľko uz tu pracuje, čo ju baví? Koľko z týchto ľudí tu naozaj chce byť, koľko z nich má depresiu a vie o tom?  Ako dlho asi stavali túto budovu? Prídem sem ešte? Stanislava? Žalúdok zvládol trojité salto. Anooo, tu ma máte! 

Úvodné zdvorilosti si ešte vychutnávam, rada vidím človeka môjho veku. Majú to tu ozaj pekné, čisté, minimalistické. Nie, ani sa neopovažujem, ale aj tak sa tu okamžite vidím, štastná, spokojná, upravená, vyrovnaná, premýšlajúca, pracujúca. Tak, ide sa na to. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu prešlo moje CV cez HR až k manažérovi, ktorý ho drží prvý krát v ruke a kedže je to milý pán, začne u toho, čo v ňom mám. Vzdelanie. Dokonca štúdium v zahraničí. Pozná to tam, dáme pokec a ja by som mu ešte toľko chela porozprávať, ale on zrejme konverzuje často. Mám aj prax v korporáte, ten dôležitý jazyk a všetko ostatné stojí za fajku. On to pochopí hneď, ja to chápem už dávno.

Vďaka urputnej snahe môjho muža vytiahnut z každej mojej náhodnej znalosti nejaký skill, ma moje sívíčko až jednu A4. Ale čísla nepustia, letopočty tobôž. A je to tu, strelba na blízku vzdialenosť, presne do čierneho. „Takže, vy ste boli …dvanaaaasť rokov na materske!“. Intonácia číslovky by sa dala prirovnať pokusu o bavorskú národnú hymnu. Prichádza moje nesmelé áno a dusička sa modlí, prosím nepýtaj sa. Šanca, že mi niekto v tejto chvíli tú osudnú otázku nepoloží, je mikroskopická. „A koľko máte detí?“ Doma ma tiež učili, ze klamať sa nemá. To vie každý. Nemám núdzu o na tieto wow momenty a nie že by to bola moja slabá stránka, ale je to definitívne silná káva pre človeka z moderného novoveku. Ujovi skoro spadnú okuliare z nosa, ale duchaprítomne zalapá po dychu a zarazí si ich až do mozgu, presne tam, kde som mu práve odpálila dieru. A to si myslel, že už videl všetko.

Na chvíľku mám pocit, že prežíva radosť a flash back do minulosti, práve do múzea kuriozít, kde ho zobrali ako dieťa. Chlapi budú vždy chlapci. Očičká mu svietia od úžasu, ako keď zbadá bieleho mamuta. Nechávam ho vyrochniť sa v tej čistej detskej radosti. Iskra v jeho tvári žiari ako moja posedná nádej, ale jej intenzita slabne a mne je jasné, že chlapčisko dospelo a v tom si ešte uvedomí, že by ma snáď mal zamestnať. S hrôzou omína papier a jeho nejasná artikulácia mi pripomína, že je slušnosť sa v pravý čas rozlúčiť.

Ako správny filozof amatér nedolám myšlienke na záver, nech to celé aspoň za niečo stálo. Preletím svoj integrovaný breviár večných múdrostí rýchlosťou umelej inteligencie a vyberám pre uja už len niečo ľahsie, typu „čo ma nezabije, to ma posilní“. Dnes si už nezadiskutujem, čo ma mrzí, ale v tom si spomeniem na kaviareň na prízemi a s úľavou, že je to vlastne celé za mnou a mám ešte pol hodinu čas len pre seba sa citim ako víťaz krajského kola v prednese sci fi. Vlastne nie víťaz, ten postupuje ďalej, ja mám krásne druhé miesto a istotu, že tu som skončila. 

Čokoladová pena zaceluje moje duševné odreniny a ja si môžem konečně priznať, na čom som. Presne na tom, na čom som bola. Ale, musela som sem prísť. Fakt? Prečo? Aby som potešila tetu z úradu práce alebo môjho giga optimistického manžela? Nie. Proste som ako každý musela sama sebe dokázať, že som sa ešte neodpísala. Možno už ma odpísali všetci ostatní, mumifikovali a pochovali zaživa, ale len Boh vie, koľko toho ešte v sebe mám, a koľko z toho ešte môžem použiť. Ani ja to neviem. Ale pud sebazáchovy 9 násobnej matky je silnejší, než zovretie krokodýlich čelustí. Možno už nemám šancu, možno uz som zaspala dobu, možno uz to nikdy nedoženiem, možno na to už ozaj nemám, ale moja ontologická kalkulačka ešte stále ukazuje vysoké hodnoty.

Úspech je odrazom objektívneho uplatnenia schopností jedinca na trhu práce, hodnota je subjektívna. Možno niekedy inokedy, niekde inde, ale na dnes to malo byt všetko. Ľahkost bytia a slabá vôľa ma pozývajú na nákupy, nič ma však už dnes nedokáže zaujať, kúpim deckám jahody a zrazu sa cítim ako boháč. Nič na svete nie je vyriešené raz a navždy, neviem, čo bude zajtra a čo potom, ale pokiaľ ma v tom životnom víre má kto držat aspoň trochu pri zemi, oželiem trebárs aj ten úspech. Trebárs určite.