"Byť na mne, darčeky zruším úplne. Lenže to na mne nie je a už vôbec na mne nie je, čo si deti napíšu Ježiškovi. Tajne dúfam, že tam nebude žiadne lego, ale mám smolu. Tento rok je to lego pandia rodinka aj s bambusmi."
"Na druhú stranu som rada, že mám tento hnací motor. Pretože ak si o sebe myslíte, že ste vlastne fajn a príjemný človek, milujete zvieratá, kolegovia vás zbožňujú, s poštárkou si vždy pekne pokecáte, starším ľuďom na priechode pomáhate, nemusí to znamenať, že je s vami všetko v poriadku."
"Na živote je asi najlepšie to, že sa nedá ani kvalitatívne ohodnotiť. Také to „od 1 do 10“ alebo počet hviezdičiek, kde maximum je 5. Napriek tomu to všetci robíme. No dobre, tak niektorí to možno nerobíte. Ja to ale robím a viem prečo. Tak strašne sa bojím, že sa potopím a budem mať všetko to, čo nemám rada."
"Poľovala by som na každého, kto by mi na moju ťažko vydretú a vysoko postavenú čistú laťku chcel zaútočiť svojimi špinavými pracičkami. Až by som nakoniec musela odísť na hodinu do obchodu a svoje umelecké dielo nájsť zneuctené a posprejované vandalmi."
"Odhoďte ale prosím ten kameň z ruky, kým si ma nevypočujete do konca. Majte pochopenie. Trinásť rokov človek musel a keď mohol, zabavil sa. A čo sa stane, keď ho zrazu to, čo musí, začne baviť? Všetko ostatné prestane existovať."
"Tak schválne, z ktorej strany a z ktorého úhľa pohľadu si dnes ten deň matiek ugrilujeme. Všetci básnici sveta nemohli na túto tému vyčerpať ani len polovicu svojho duševného bohatstva a reklamný trh ešte zďaleka nepriniesol všetky svoje stratégie, ako zahrať na tú správnu strunu vďačných potomkov."
"Pravdou ale je, že za istotu onej garáže so zásobami na tretiu svetovú sme vymenili našu slobodu. Účel svätí prostriedky a naše uspokojené potreby si tak hovejú na skládke našich rozkladajúcich sa túžob priamo pred našimi nechápavými zrakmi."
"Niekedy ma pohľad na kalendár, zápisník alebo "úlohy" úplne odrovná. Práve dnes sa necítim na nič a moje bytie by rado len tak bolo. Tu a teraz. Ale jednako sa nevie uvoľniť, lebo niekde hneď pod vrchnou vrstvou našich pamäťových buniek sídli zvláštna vec. Schopnosť prežitia."
"Dlhé roky som netušila, že moja obsesia odkladaním má nejaký názov. Až priateľka jedného kamoša práve promovala na katedre psychológie a jej diplomová téma bola o nejakej záhadnej prokrastinácii. (Škoda, že ma nestretla skôr, mohla mať do výskumu unikát). "
"Niekde v priebehu 12 rokov si stihli zapísať všetky moje úspešné aj neúspešné pokusy o to, ako vykonávať nutné činnosti s vervou a po nich s radosťou činnosti príjemné. A keďže bunky vedia svoje, začali sa diať veci."
Stanka Vavrová