Imidž je na nič

Nie každý deň sa dá med lízať. Sú aj také dni, kedy  nám niekto do kávy prilial všetku horkosť sveta a nepomôže ani veľa cukru. Ten to naopak ešte zhorší. Nepomôže žiadne jedlo a dokonca ani paralen.

Sú to dni, kedy mám pocit, že som si ušila masku a každé ráno si ju ochotne prilepím na svoj ksichtík a ešte aj prišpendlím, aby dobre držala. Nechápte ma zle, nemám vôbec potrebu sa nejako pretvarovať ani hrať divadlo dokonalej mamičky. Jedna z mála dôležitých vecí, ktoré som za ten krátky čas stihla takto označiť, je jednoznačne – regulovanie emócií. Neustále. Alebo aspoň väčšinou. Musím sa ovládať a snažiť sa, aby sa to naučili moje deti. Keď to pokašlem, bude to v mojom prípade skaza pre celý národ. Netuším, koľko ďalších životov ovplyvní jeden človek, ale niečo mi hovorí, že to bude dosť na to, aby to jeho rodičom nedalo spať ani v hrobe.

Na druhú stranu som rada, že mám tento hnací motor, lebo inak by zo mňa možno bola ešte horšia… ehm. Pretože ak si o sebe myslíte, že ste vlastne fajn a príjemný človek, milujete zvieratá, kolegovia vás zbožňujú, s poštárkou si vždy pekne pokecáte, starším ľuďom na priechode pomáhate, nemusí to znamenať, že je s vami všetko v poriadku. Ide totiž o tzv. image management — psychologický výraz pre to, čo si myslíme, že sme na verejnosti. Keď za sebou zatvoríme dvere od domu a úplne najlepšie, keď tam necháme aj svojich blízkych. Tí by nám to mohli skomplikovať, pretože sú s nami v celkom inom vzťahu a ten je dosť zaujímavý.

Manželka, manžel, deti, mama, sestra — to všetko sú spúšťače nášho charakteru. Trpezlivosť, ktorú ukazujeme svojim deťom, keď majú práve ťažkú chvíľu, jemnosť, keď má práve vaša polovička ťažkú chvíľu (kurník, kto ju nemá), a pochopenie pre tých, ktorí sa nám snažia kecať do života, keď by ste ich najradšej prefackali. Je to niečo, čo nejde samo. Je to boj. Vášmu egu sa ale bojovať nechce, to mi verte. Je to výkon ako každý iný. Neviem, ako veľmi to súvisí s vôľou, ale myslím, že dosť. Nakoniec, každý askéta by vám vedel povedať svoje. K tým ja ale rozhodne nepatrím.

Čo som tým ale chcela: ak si svoj charakter chcete otestovať, robte to doma. Lebo cudzí ľudia nereflektujú vašu minulosť, vaše skryté rany ani niečo, čo ste si roky neporiešili. Náš vzťah k blízkym je naša skutočná osobnosť. A ak s ňou chceme niečo robiť, musíme začať práve tu.

Viete, že ja sa k pointe väčšinou dostávam okľukou. Sú dni, keď nechcem ani vyliezť z postele a jediným motorom je vidina toho, že keď vstanem a hodinu a pol zaberiem, budem mať kľud. Aspoň pár hodín. Sú dni, keď by som sa zbalila, odišla na koniec sveta a svojej rodine poslala akurát tak pohľadnicu — bez spätnej adresy. Môj muž mi niekedy lezie na nervy len tým, že dýcha. A nesúvisí to s jeho nosnou prepážkou. Proste, všetci sme sebci. A do poslednej chvíle nevieme, ako to s nami dopadne. 

Dá sa s tým ale niečo robiť? Teoreticky určite. Prakticky – dúfajme. Urobte si inventúru. Myslím takú vnútornú, ale aj skutočnú. Vyhoďte všetko, čo vás dráždi, a život si prispôsobte tak, aby ste mohli zvládať bežné situácie aspoň v pohode, keď nie s prehľadom. Že nemôžete? Že máte hypotéku, školy, krúžky, prácu, ktorá vás umorí na stokrát ako vola, a zdravotné problémy? Tak sa nad tým aspoň zamyslite. Čo ale všetci môžeme, je dovoliť si svoju oficiálnu masku odložiť na neurčito a naučiť sa fungovať s vlastným obrazom. Lebo len prijatie pôvodného stavu, ho dokáže zmeniť.

Pôvodne som vám chcela vysvetliť, prečo som sa v mojej novej knihe venovala niečomu tak podradnému a otrepanému, ako je manželstvo. Ale kto to zažil, asi chápe, že nie je zväzok náročnejší a zároveň taký nenahraditeľný. Keby nemám svojho pána manžela, sedím s deťmi na pláži na Bali a keby nemám deti, sedím tam sama. Viem, že sa už nikdy nikam nepresťahujeme a nikdy sa nič nezmení. Ale môžem sa zmeniť ja. Mám na to najlepšie podmienky. No a možno sa zmeníme obaja. Už len kvôli deťom a ich deťom a ich deťom… Ako spieva Nick Cave a hovorí k nim v mojej srdcovke Children (pred rokom som ju počula aj live):

We have the answer to all your fears
It’s short, it’s simple, it’s crystal-clear
It’s roundabout and it’s somewhere here
Lost amongst our winnings

Máme odpoveď na všetky vaše strachy.
Je krátka, jednoduchá, úplne jasná.
Je zamotaná a niekde tu nablízku,
stratená medzi našimi víťazstvami.

Tak bojujte. Aj keď možno výsledky nevidíte, niekto iný ich raz nájde.

Pripájam aj samotnú skladbu, za mňa mástrpís. Počkajte si na ten koniec. https://www.youtube.com/watch?v=c6IrBdGN_C8

Kniha s názvom Viditeľne pod kožou bude k dispozícii niekedy vo februári alebo marci, ja ešte dopisujem posledné strany, lebo mi celkom prirástla k srdcu. Kto ešte nemá prvú knihu, kuk sem.