Keď jeden je málo a dvaja sú veľa

Je piatok 10.30, moje deti dostávajú pravidelný výplach mozgu (nemyslím teraz školu) v podobe detských kreslených programov, aby som ja mohla niečo porobiť do práce, ale keďže môj KOPR (kategorický odpor k práci, kto by nevedel) je na vrchole, prečo si niečo nenapísať na blog. Mohla by som ísť aj upratovať, ale mám pocit, že som to isté už robila včera a predvčerom a deň predtým a tak verím, že čo nemá zmysel upratovať, môže mať zmysel neupratať. Aspoň občas. A prosím, ak vás práve napadlo, že by to mohli urobiť aj moje deti, ste tu správne. Treba sa spamätať. 

Túto tému som začala riešiť nedávno (jeden by neveril), keď som niekde zaznamenala výrok na margo počtu detí. Ale kde to mohlo byť si nespomeniem, aj keď mi to bude pol dňa vŕtať v hlave. Môj prvý syn bol tzv. náročné dieťa. Poviem vám, čo náročné dieťa nie je a vy si domyslite zvyšok. Nenáročné dieťa sa prejavuje nenápadne, zväčša je spokojné s tým čo má a čo dostane, rado sa hrá samo a zaujme ho čokoľvek. Nemá potrebu sa deliť o svoje postrehy a dojmy a akékoľvek filozofovanie u neho prebieha výlučne interne. Zdalo by sa, že je trocha uzavreté, spomalené a možno zaostalé, čo niekomu môže nahánať hrôzu. Komu to ale hrôzu nenaháňa, je rodič náročného dieťaťa a takéto „spoko“ stvorenie mu príde ako sen. Samozrejme by ho ale nevymenil za to svoje. Keď tak len dočasne.

Chcela som tým povedať, že niekedy ani jeden nemusí byť málo. Ale láska sa rada množí, takže pri jednom často zostať proste nechceme. To, že dve deti sú veľa, neznamená, že ich je naozaj veľa (verím, že každý už z nadpisu pochopil pointu, ale pre istotu…), ale že rozdeliť sa na dve polovice, uspokojiť dve rôzne potreby alebo vyhovieť dvom žiadostiam naraz, môže byť niekedy nad ľudské sily. Jednoducho, mama je len jedna. A občas by dokonca chcela byť aj sama. Viete si predstaviť, že ich máte doma deväť? Myslela som, že túto otázku nikdy nikomu nepoložím, lebo väčšinou ma každý predbehne so svojou oznamovacou vetou, že si to predstaviť nevie. Ale teraz som tu len ja a moje myšlienkové pochody. Tak poďme si to predstaviť spolu. Pravda je, že vždy sú to práve “tí dvaja”, čo vám to celé komplikujú. 

Prečo nezačať ráno, mám ho ešte v živej pamäti. Dnes som chcela hodiť nešťastnému psovi piškótu (ja viem, že šťastná je, len ten pohľad, šak viete) a nechtiac som s nimi nakŕmila aj dve deti. Ale to je výnimočné. Nie tie piškóty, ale že by na řanajky jedli dvaja tú istú vec. Teda rovnaké jedlo myslím. Prečo by mali? Keď chladnička je plná, komora je plná a v kuchyni sa toho tiež dá nájsť veľa. Prečo by to malo byť také jednoduché, že keď vám jeden odkýve hocičo, tak ani ten druhý nebude vyberavý? Jedného vybavíte chlebom s maslom a šunkou, ale druhému nie a nie prísť na chuť. Až sa k niečomu dopracujete a podleziete už aj tú pomyselnnú sakra nízku laťku s piškótami, príde rad na stolovanie. 

Jeden si zmyslí, že chce sedieť na tej istej stoličke, ako ten druhý a na ďaľších ponúknutých deväť stoličiek reaguje tým hlasnejšie, čím vyššie číslo. Nezostáva nič iné, než spokojného stravníka presadiť a spustiť kvílenie trocha iného štýlu a tónu alebo nejakú rozprávku v telke. Jeden je spokojný s akoukoľvek lyžičkou, druhý musí mať tú svoju. Prečo? Pretože práve preto, že ten prvý je spokojný. Začínate vidieť ten vzorec? Pomaličky sa presunieme sa ku hračkám a tu môžme sledovať unikátny “jav vzácnosti”. Ak existuje hračka, o ktorú nikto rok nezakopol, stačí, že si ju všimne jeden. Pozornosť druhého ju zachytí skôr než zrak letiaceho dravca a ani sa nenazdáte, už ju má vo svojich malých pazúrikoch zakliesnenú tak, že by ju nepustil ani v spánku. Na ten ale nemôžte čakať, treba ratovať poškodeného, ale tam je srdce zlomené a nezostáva nič iné, než sľúbiť, kúpiť hračku novú. 

Ak by sme sa mali hecnúť a nájsť aj nejaký čas pre vaše tvorenie, zväčša platí pravidlo desať. Desať minút a dosť. Čo by si viac chcela? Už si si prečítala emaily, poscrollovala siete, vypila kávu, keď a v tom najlepšom vás trafí topánka veľkosť 27. Chceme ísť von. Lepšie povedané, chce ísť von. Ten druhý sa práve spokojne hrá a už aj keby ste mali veľkú chuť byť dnes dokonalý rodič a nasilu deti vyvetrať, nebude sa chcieť od hračiek odlepiť. Zatiaľ čo súrodenec už čaká vonku, topánky obuté (samozrejme naopak) a s vodítkom v ruke udáva smer. Ak sa vám podarí spokojné dieťa presvedčiť, že potrebuje práve to, čo potrebujete vy, aby ste uspokojili potrebu niekoho ďaľšieho, ste na dobrej ceste za migrénou. Tu nehrozí nič jednoduché, jednomyselné ani jednotvárne. Ďaľšiu hodinu sa budete porcovať na polovice, hľadať polovičné riešenia pre dvoch a ponúkať zo všetkého polku. 

Jeden chce na bicykel do sedačky, druhý tlačiť na odrážadle. Už ste toho v živote vymysleli a dokázali veľa, takže nič vás nezastaví v tom, nad tým reálne popremýšľať a predstaviť si to. Áno, možné to je, no len v tých predstavách. Vaša fyzická konštitúcia a dedičná predispozícia spolu so zákonmi fyziky takúto možnosť bohužial neponúkajú. Musíte sa rozhodnúť. Menšie zlo? Zase? Nemôžte stále uprednostňovať predátora. Múdrejší ustúpi? Ale kto to je? Výskyt takých začína a končí vami, ale aj to už je diskutabilné. Kompromis? Vážne to inak nejde? Zrejme nie. Zmier sa s tým a niečo vymysli. Možnosti sú: ísť pešo (nehoráznosť), zostať doma (už keď ste to dotiahli sem, bola by to škoda, venčenie vás aj tak neminie) alebo ísť autom a najlepšie do obchodu! 

Vidina sladkej lepkavej gule na paličke zatiaľ funguje na všetkých, je to ale len dočasná pauza a možnosť nádychu pre vás. Prosím vás nikdy, ale nikdy neberte v obchode dve rôzne lízatká, aj keď si myslíte, že viete, aké má kto rád. Ak neexistuje Murphyho zákon (tzv. Zákon schválnosti) na dve lízatká a dve deti, tak už ho máme. “Dve rôzne ponúkané veci pre dve deti spôsobia, že nikto z nich nebude chcieť tú, ktorú nechce ten druhý”. To, že rozbaliť tieto potvory je niekedy nemožnejšie než poskladať rožok zo strúhanky, ani nespomínam. Keď už ste sa značne vytrápili a chvíľa ticha pred búrkou vám ovlaží zmysly, je na čase vybrať ďalší bod programu. Lebo ísť autom do obchodu na susednej ulici pre lízatká, by nebol pekný zápis vo vašom rodičovskom denníku. Môžte ísť pozrieť živé kravy na paši alebo drevené kone na ihrisku. Ale je to úplne jedno, kam pôjdete. Už chápete, že? 

Jedine že sa opäť pokúsite o ďaľší kopromis a zoberiete deti do detského sveta trampolín, potom na zmrzlinku a potom každého posadiť ku vlastnej telke s vlastným programom. Smutné, že? Občas je smutnejšie, že ten kto, to nezažil, to nikdy nepochopí. Kompromisy nie sú náš ideál, nikto ich nechce, ale robíme ich, lebo to považujeme za najlepšie z ponúkaných možností. Niekedy je dokonca lepší nedokonalý kompromis ako dokonalé riešenie podľa vás. Nebrať ohľad je vlastne celkom jednoduché. Klapky na oči a ide sa za vytýčeným cieľom menom „správna výchova“. Nakoniec sa ale môžme ocitnúť niekde úplne inde. Lebo klapky.

Preto prosím, až zase uvidíte nejakého neznámeho rodiča kupovať svojim deťom na obed hot dogy, jesť za stolom pri Spievankove v mobile alebo ich brať na výlet do detského kútika, nesúďte. Možno je to to najlepšie, čo mohol v tej chvíli spraviť. A čo sa týka počtu detí, ak máte dve, zvládnete aj viac. Pretože dve sú niekedy naozaj veľa.

PS: Zažila som už veľa dvojíc. Kedysi som si myslela, že tie zmiešané sú menej náročné, ale chyba, chyba lávky. Títo dvaja ma umiestnili do reality.