Keď ste plus mínus v pohode

Je ponurá zimná sobota, deň, ktorý patrí kroteniu všetkých mytologických bytostí nového veku, ušľachtilých diev v kostýmoch o päť čísiel väčších a premotivovaných flákačov v pyžamách. Snahou je vytvoriť Hnutie za poriadok a disciplínu, ale ako to obvykle v takých spolkoch chodí, nikto za nič nemôže a vinu hádže na druhého, takže o jednote nemôže byť reči. Posielam svojho vyslanca do otvoreného pléna, ale výsledkom je zase len návrat k diktatúre.

Po skrotení davu nastáva čas na dôležité otázky, bodom jedna je dnešný obed. Ten som jedmomyselne schválila sama a už nám len stačí kúpiť jednu a tu istú vec, ktorú nikdy nekúpime, rezance do polievky. Výprava smer Tesco o piatich dobrovoľníkoch je do pol hodiny vychystaná, jedny slíže odhadujem na 10.99 euro. Sobota doobeda je ten najhorší čas na nákupy. 

Vieme o tom svoje. Na chvíľku zaváham, či som tie slíže radšej nemala spraviť sama, ale prichádzajúcu nákupnú lavínu už nemôže nič zvrátiť. V tom ho zbadám. Počujem ten zúfalý vzdych a výraz jeho tvare zaznamenal nebadateľnú zmenu. Tak veľmi chcel zobrať deti von, tak veľmi chcel vyriešiť situáciu a zabiť aspoň 5 múch jednou ranou, že celkom zabudol na svoj kalich horkosti. Do dna drahý, do dna.

V štandardnej rodine by to všetko prebehlo bez povšimnutia, u nás sa za ten krátky časový úsek stihneme nadchnúť, naladiť, naštartovať a vyletieť do výšin víkendovej pohody ako vtáčiky, aby sme o par chvíľ na to mohli pristáť na studenej dlažbe nášho prefrontálneho kortexu (vyspelej časti mozgu zodpovednej za pamäť, chápanie a rozhodovanie, pozn. autora). Ako sme si len mohli myslieť, že to pôjde tak ľahko. Že mi nikto svojimi decibelmi neodpáli s bubienkom aj časť vedomia, že sa len tak v zime obujeme, oblečieme a odídeme. Prvé ranné vytriezvenie, už viem, že dnes sa „ideálny“ víkend opäť neudeje.

Ale, aj tak ho obdivujem. Musel to vedieť a išiel do toho. Ja by som sa vytratila potichučky ako ninja šampión úprkom skočila do auta a pre istotu za sebou aj zamkla dvere. Nebudem to riskovať, na čo si to komplikovať. Treba si šetriť nervy. Som proste iná než on. Keď tak nad tým rozmýšľam, asi neexistuje jediná vec, v ktorej by sme si boli podobní. Snáď len životná diagnóza. Blázon bez dôvodu. Takže kým ja mám blízko k poriadku, pokoju, stabilite, a harmónii, on sa dokáže sústrediť na 16tu prioritu v akútne povýbuchovom stave, hneď na to zmeniť plán dňa a za pochodu to nejako domyslieť. S úplným kľudom angličana.

Samozrejme, aj on má svoj strop a nie je na svete asi nikto, kto by sa v našej domácnosti občas po ňom neplazil. Dnes má ešte aj narodeniny. Jop. Dokonca jubileum. Samozrejme, že sa teším. Na tú chvíľku výnimočnej radosti, keď sa zastavíme, dáme si kúsok torty a pokecáme. Zasmeje sa a poradujeme, ako by sme boli najšťastnejší ľudia na zemi. A možnože aj sme.

Idylka pomaličky dohára ako čajová sviečka z Číny. Už viem, už viem prečo je tento deň taký iný, prečo mám naň vždy akúsi neblahú spomienku, na ktorú zase vždy zabudnem. Od rána ubehlo už asi 8 hodín a ja mám doma telefónnu ústredňu. Volajú zo všetkých kútov Slovenska, Čiech aj Moravy. Vsadím sa, že si dali pripomienku do mobilu, aby boli medzi prvými. Ale nie že len tak, zablahoželám a čau. Treba oslávenca obdariť rozhovorom aspoň na 20 minút. Prebrať všetko, čo sme prebrali už 100 krát, zaželať zas a znova zdravie a pevné nervy a spokojnú ženu.

Tej nezostáva nič iné, len vyčkávať a tešiť sa na svoje narodeniny o pol roka, kedy si našťastie spomenie len zopár stálic a pár zdvorilcov na FB. Keď už sme u toho zlato, všetko najlepšie. A k mojej 40ke si prosím inkognito výlet bez starostí. Žiadne oslavy, žiadne ceremónie a patričné obvyklosti. A prosím…nekupuj mi premyslený darček dopredu, neprekvap ma svojím poriadkom, nešokuj ma ničím predpokladaným. Zveziem sa na na tej šialenej vlne až do prístavu tvojho magnetického pola, kde s kľudom parkujem, lebo viem, že ma tvoj opačný náboj nepustí. Ale ak si niekto myslí, že sa nechám ukecať na každú blbosť, má pravdu. Nechám. Lebo život je krátky a krásny, keď nás to ťahá dokopy.