Malá, ale milá. Pojednanie o produktivite

Vstávam, keď musím, tzn. do školy a do škôlky, našťastie nemám žiadneho šéfa, takže do práce chodím zásadne vyspatá. Ak nemusím, nevstávam. Počkám, až budem musieť. Občasné ranné kómy dokážem bez problémov predlžovať, aj keď ma každých 5 minút príde niekto zobudiť s otázkou alebo len pozdravom, s percentilom fungujúceho prijímacieho aparátu poriešim požiadavku a upadám naspäť do bezvedomia, až kým sa žiadatelia o čokoľvek nenechajú odbiť.

Ráno už viem, čo treba, hydratovať sa, pomodliť, užiť chlorelu s jačmeňom, rozhýbať lymfu a dať si kvalitné raňajky. Moje potreby ale dostali zákaz verejne vystupovať kvôli neetickému vyspávaniu, takže hor sa obšťastniť zákazníkov. Prijímam objednávky na kakauka, čajíky, džúsiky, lattéčka a niekde na konci zoznamu je aj moja káva. V tom ma napadne, že by som sa mala aspoň napiť vody, jeden zo zdravých návykov, ktoré som si horko ťažko vypestovala pred štyridsiatkou.

Medzičasom sa mi podarilo vycikať, umyť si zuby a vykonať svoj 30 sekundový morning rutín, viem, luxus. Čo by človek v sobotu ráno ešte pre rodinnú pohodu neurobil. Lievance! Pol dňa za nami, na chvíľku zavelím rozchod a nájdem si voľné miestečko pre svojich 10 sekúnd kľudu a prvý dúšok kávy. Prisámvačku to sú okamihy, pre ktoré sa oplatí žiť. Inak sa tomu hovorí hraničná užitočnosť, aby sme zase mali nejaký presný ekonomický pojem. Zvolávam brigádu, stav našej kuchyne a obývačky po raňajkách nesie stopy prírodného živla, v tom mi na chvíľku odľahne, v jednote je sila. Zhodnocujeme plány na deň, teda na zvyšok dňa, jednoznačně to chce obed, poriadok a únik do prírody, ostatné podľa možností.

Nahodím ingrediencie na polievku do hrnca a kým vymyslím, čo bude druhé, idem upratať. Izby sú ako inak po piatkovom hírení v nesympatickom stave, ale aj malé úpravy spravia veľa parády, treba hlavne zachovať prístav hygieny na úrovni a umyť kúpeľne. Parapety po mne pokukovali už celý týždeň, zatiaľ ich len ofúknem, ale sú na zozname, v tom si spomeniem, že som chcela pohľadať jednému páru paciek väčšie topánky v garáži, hneď tam poprehadzujem cibuľu, aby nezhnila, volám mužovi do kuchyne, nech uvarí slíže, cestou pozriem schránku, vytrhám burinku, hodím psovi pár aportov a obídem to až dozadu na terasu, bylinky pripomínajú, že sa treba opäť napiť, lebo skončím rovnako, polejem ich, zamiešam 4 jogurty, utriem na linke stopy po divokom zvierati v zástere, ušúlam troch dúhových hadov z plastelíny, vytiahnem veci zo sušičky a zapnem pračku, pozametám omrvinky zo stola a vytiahnem kura z polievky. Závidím mu.

Keďže druhý chod sa zasekol niekde v mojej predstavivosti, servírujem polievku s kuraťom a navrhujem, že druhé si dáme niekde vonku. Akceptujú sa aj párky v rožku. Znie to jednoducho, ale zorganizovať 11 člennú skupinu vrátane svojej stratenej identity je výzva. Zohľadniť počasie, možné zmeny počasia, potreby batoľat a dojčiať a všetku výbavu k nim, náhradné oblečenie a vodítko pre psa. Ideme síce len na neďaleké jazero s bufetom, ale zakaždým sa cítim ako pani McCallisterová, keď začína niečo tušiť. Na Kevina sme zatiaľ nikdy nezabudli (aj keď to bolo pár krát na hrane), ale niečo sme zabudnúť museli. Viem to.

Po príjemnej chvíli stretnutia s prírodou prichádza na rad objednávka. Ak je niečo, čo naozaj naozaj nenávidím, je akékoľvek gastronomické zariadenie, kde si musím objednať práve tam a práve vtedy a hneď. Pre seba hocičo, ale prijať požiadavku na obed od 8mihlavého draka môže byť osudné. Ak objednáte kečup namiesto horčice, tatarku namiesto kečupu alebo čokoľvek namiesto ničoho, budete to musieť napraviť. Nebol by s tým problém, ak by v onom zariadení neboli aj iní zákazníci, ktorí s vašimi početnými potomkami nemajú trpezlivosť. Nemajú ju ani so svojimi ani sa mi so sebou. Hlad nás spája. Dopadli by sme rovnako, preto do auta beriem proteínove tyčinky pre dospelých, ktoré sú „fuj“ (a fakt že sú) inak by sa nám samozrejme neušlo. Vďaka tejto metóde zvládame jednu z najnáročnejších etáp výstupu na horu „nasýtenia rodiny“.

Konečne to máme za sebou a môžme si vydýchnuť. Tieto chvíle stoja za to. Aj keď nechápavé okolie nám stále pripomína, že sme celebrity a sem tam poskytnem rozhovor, sme tu len my a žiadne starosti. Viem, že až sa mi nabudúce nebude nikam chcieť, budem v mysli pátrať po týchto okamihoch. Sú to hodiny, možno len minúty, kedy sa čas zasekne a ste presne tam, kde ste vždy chceli byť. Mozog spomalí, telo sa uvoľní a duša sa raduje. Jeden organizmus, jedna bunka systému a pritom každý s jedinečným projektorom reality skladáme puzzle do seba, chceme si ten obrázok zarámovať a zachovať navždy. Nasávam atmosféru lepšiu, než všetko, čo som doteraz zažila, memorujem a len tak som. Jasné, všetko to je možné, aj keď je človek sám, nemusíte nutne mať ani z auta dodávku, aby ste to mohli zrealizovať. Niekomu stačí zdolať vrch, niekomu navštíviť múzeum alebo korálový útes. My sme spolu.

Vraciame sa a nedochádza mi, čo všetko ešte do večierky musím stihnúť. Nejako to ide samé a môj procesor to zvláda aj bez vyhulovania. Reset má svoj význam, musím ho robiť častejšie. A teraz mi to dochádza. Onen často skloňnovaný mindset. Darmo budem upratovať v hlave, keď neviem, čo kam patrí. Darmo budem liečiť chorobu, ktorú nepoznám a zbytočne budem krátiť svoj život lúštením krížovky v čínštine. Ako raz povedal manžel jednej mojej kamarátky na jej večné stažnosti. „Rob čo treba a nefrfli“ 😆 No, pre niekoho také jednoduché, pre niekoho také ťažké. Nájsť to, čo treba práve vtedy, keď to treba. Hocičo to bude, treba u toho aj žiť. Tu a teraz, či sa mi chce alebo nie, nakoniec to stojí za to. Veď to poznáte.