Matka pracujúca. Pozor, nemýliť s pracovitou

Nejaký čas som sa venovala svojej práci a s hrôzou som zistila, že som workoholik. Už mám tých “holikov” v životopise dosť, aj keď väčšinu z nich by si nikto netipol správne. A ani sa o nich nemienim rozpisovať. Sú veci, ktoré by si každá zrelá žena mala nechať pre seba. Každá zrelá žena so mnou bude súhlasiť. Jedno vám ale prezradím. Mojou úchylkou sú surové nepražené kakaové bôby odrody Criollo. A značky “Zdravý deň”. Myslíte si, že je to super závislosť? Ani náhodou. Ani táto ani žiadna iná.

Ale späť k veci. Boli časy (a nie je to tak dávno), tedy som doma piekla aj rohlíky. A ani ich až tak zase nikto nepýtal. Boli časy, kedy som si zapisovala, kde mám ešte utrieť prach, aby mi nejaké smietko neuniklo a skúšala jeden zdravý recept za druhým. Striedala som rôzne kreatívne koníčky a ak sa pozastavujete nad tým, či sa to pri deviatich deťoch dá stíhať, tak vám prezradím, že dá. Bohužial. Ale nedá sa stíhať všetko. Lebo odkedy je svet svetom, človek niečo robiť musí a niečo by zase robiť len chcel. Vzácna zhoda oboch ako som spomínala, môže skončiť zle.

Mám pocit, že nožnice sa nám postupne roztvárajú a kým vo vnútri pribúdajú povinnosti moderného sveta tak nejako lineárne, naše možnosti narastajú exponenciálne a asi sa budem opakovať, na konci tejto nerovnice nám zase výchádza jedno veľké F. Áno, aj to. Ale hlavne frustrácia. Ale o tej som už písala. (Nemala by som to tu premenovať na niečo menej optimistické, nech nezavádzam neznalého návštevníka?) Každopádne. Od čias oráčskych sa nám to výrazne zjednodušilo, len nejako málinko skomplikovalo. Cítite ten rozdiel? 

Doba nie je ťažká, je len komplikovaná. A ako sa má taká matka po 13 rokoch na materskej adaptovať v prostredí virálne hektickom, keď doteraz bolo jej jedinou starosťou hlavne uvariť, oprať a postlať, zatiaľ čo si uvedomuje, že dnes už nič z toho nespravila? Ani to málo. Odhoďte ale prosím ten kameň z ruky, kým si ma nevypočujete do konca. Majte pochopenie. Trinásť rokov človek musel a keď mohol, zabavil sa. A čo sa stane, keď ho zrazu to, čo musí, začne baviť? Všetko ostatné prestane existovať. Desaťročie tlakovaná hlava nápadmi sa zrazu prestane kontrolovať a zistí, že k prežitiu bohate stačia konzervy, zelenina je prežitok a kura s ryžou luxusné jedlo, a aj to stačí raz do týždňa. 

Utieram pot z čela, lebo okrem svojej novej závisloti som si ešte uvedomila, že začínajú prázdniny a konzervy mi dlho nevydržia. (Že by sme prešli na granule? Cereálie sa vážne nepočítajú?) Na svoje skvelé projekty som si zriadila nástenku, ale nestíham pripínať a tak píšem kade tade, následne svojim zápiskom lúšťim šifru a skúšam nájsť to správne miesto na mozgovej mape. V mojich snoch vymýšlam logá a slogany a keď už si myslím, že sa dostávam do normálu, prisní sa mi celý film, na ktorý ešte nikto nikdy scénár nevymyslel, lebo hlavnou zápletkou je zamenený peračník, končí to zepelínom plným atómovej bomby a smrťou hlavného hrdinu. Smola, ale tie peračníky doplietol on. 

Nevymýšlam si. Je to kruté, ale je to tak. Okrem hrdinov zomierajú aj moje nádeje, že raz budem mať teplý a útulný domov a moje deti prístav pokoja. Že všetko raz doženiem a budem permanentne stíhať, budeme mať čas a splnený zoznam úloh. Viac menej. Ale v tom ma to trkne. Táto moja fatamorgána nevykynožiteľného druhu. Ešteže mám takú silnú predstavivosť. Tá natešenosť a spokojnosť so sebou ma zrazu nepríjemne zaskočí, ako kyslé ružové víno, keď na etikete sľubovali polosladké. Fuj. Myslím, že ozajstný pokoj nie je sladký. Ale príjemné trpký.

Ten pocit, že všetko je na poriadku a že teraz je ten správny čas sa zastaviť a dopriať si, možno chutí dobre. Ako dezert po hlavnom jedle. Ale voda na púšti chutí lepšie. A zmoknúť je lepšie neupravenému, zababrať sa špinavému a vykašľať sa na niečo tomu, kto nevie, čo skôr.

Asi by som to proste nemohla byť ja, keby si to zase neskomplikujem, ale zrejme sa toho ešte musím veľa naučiť. Že život sa žije, v boji sa aj prehráva a cení sa snaha, nie výsledok. Všetky tieto neviditeľné veličiny tvoria našu osobnosť a tá moja proste tak nejako tuší, že by v hojdacom kresle s mačkou na parapete bola bytostne otrávená strnulou dokonalosťou chvíle. Tie moje chvilky prichádzajú nenápadne, nečakane, ako blesk z čistého neba a následná búrka všetky pochybnosti zomelie a odplaví do ďalekého Tichého oceánu. A v tom tichu sa začne rodiť niečo nové. Niečo, čo by som bez biča nado mnou a cukrU pred sebou nedokázala objaviť. Som to ja. Zase o kúštik bližšia sebe … a Pravde. 

Pochopiteľne nikoho nenahováram na stres. Niekto mi v mojich topánkach zošedivel za 3 hodiny. Ja by som v tých jeho odmietla vyjsť z domu. Ale veľmi rada sa pokochám vaším poriadkom a čistotou, až k vám prídem na návštevu. A ešte radšej sa vrátim do svojho dúpä, kde mám istotu, že čo neurobím, ma neprekvapí.

A aby som to trocha prakticky zhrnula … dopamín je sviňa. Ak si ho miniete na robotu, nebudete mať radosť z odpočinku. A nedonútite sa už ani umyť šálku ani prečítať rozprávku na dobrú noc. Niekedy si myslím, že som sa mala vrátiť do korporátu a svoje sebauplatnenie zase hľadať v domácich koláčoch. Ale tam som už bola.

Bolo to nevyhnutné. Mám, čo som chcela. Prácu, čo ma baví, že ma už nebaví nič iné. Ale viete ako to chodí, kto zavčas nehasí, vyhorie. Už sa celkom teším, to zas bude oheň aj na streche 😅