Motivácia moja, kde si?

Tak v prom rade, nie som žiadny robokop, ako ma volá môj gynekológ. Mám síce zopár zásahov do môjho tela za sebou, ale nefungujem na žiadne palivo ani nevyčerpateľný zdroj energie a stále potrebujem k životu jedlo a spánok. Nie som ani pokročilá v meditácii, ani kompetentný krízový manažér a nemám ani kvality predškolského pedagóga na materskej. Som naozaj obyčajná, dokonca dosť spomalená a celkom neefektívna osoba. Môžem vôbec takto fungovať?

Sranda je, že funguje každý, kto musí. Nie je to práve idylická situácia, ale často sa v živote stáva, že ak niečo chceme, tak niečo aj musíme. Niekto to pochopí hneď, má to v sebe od narodenia, niekto to má od malička denne na tanieri a niekto na to príde až sám a zdalo by sa, že aj neskoro. To bol jednoznačne môj prípad. Večný prokrastinátor a zasnívaný lenivec nespokojný sám so sebou a pritom neschopný čokoľvek na sebe zmeniť. Ak sa mi občas podarilo vykolajiť, trvalo to krátko a efekt bol mizerný. No oná nespokojnosť s prijatím vlastného bytia ma pomaličky a postupne viedla presne tam, kam ma chcela dostať. Sem.

Pochopila som, že každá snaha sa cení a dokonca oveľa viac, než si kedy dokážeme uvedomiť. A že kvety potrebujú nie len slnko, ale aj dážď. A že predstavy sú dobré, ak sa aspoň trochu približujú našim možnostiam.

Ale čo vám budem hovoriť, obyčajná mama, možno troška viac zaneprázdnená. Nemám kurz koučingu ani mentoringu a nie som ani terapeut. Nemám žiadne certifikáty a odporúčania zákazníkov. Jediné, čo mám sú moje pamäťové bunky. Niekde v priebehu 12 rokov si stihli zapísať všetky moje úspešné aj neúspešné pokusy o to, ako vykonávať nutné činnosti s vervou a po nich s radosťou činnosti príjemné. A keďže bunky vedia svoje, začali sa diať veci.

Ako to už chodí, mávala som (a dosť často) pocit, že vela vecí len musím. Mala som zdravé deti, šťastné manželstvo, strechu nad hlavou, plnú komoru a bola som aspoň z časti pánom svojho času (myslím tým práve to, že ma nijaký feudál nenaháňal na panské a deti akurát spali). Prečo nie som ako robot, ako moja mama alebo babka, ako kamarátka, ktorá pre seba nechce nič. Bola som zo seba sklamaná a vyčítala si svoj nevďak. Až keď som časom pochopila, že každý z nás žije iný príbeh, porovnávanie ma prestalo baviť.

Zároveň som si prestala o svojom statuse čokoľvek nahovárať. Aj to negatívne. Na obrázkoch vyhoretých matiek, ktoré ráno začínajú s litrom kávy a deň končia s pol litrom vína som sa prestala baviť. Aj keď to akútne nemusí znamenať vyhoretie, ale len ozajstnú lásku ku káve a vínu😄 Ja viem, že materstvo je také. Že byť ženou v domácnosti je také. Že byť človekom je vlastne také. Ale naozaj som sem prišla len musieť a čakať aj keď s poloúsmevom na tvári?

Kto z nás nechce byť spokojný už teraz, ale kto je ochotný ním hneď aj byť? Počkať, potrebujem dom v prírode, upratovačku na plný úväzok a fungujúcu školu online. Tak mi to aspoň servírujú moje predstavy a ten obrázok sa mi veľmi páči. Fungujem, upínam sa na svoju vidinu, sny sú predsa prospešné, motivácia potrebná …a úplne zabúdam ŽIŤ. Ako pes sa honím za svojím chvostom, až kým sa úplne neuštvem a nemám chuť sa ani pohnúť.

Tak čo vlastne chceš, moja drahá? „Hocičo, len nech to nemusím.„

Rutina 9násobnej matky môže byť krutá a intenzívna. Napriek tomu moja snaha naberá úplne inú energiu, ak sa do činností nenútim. Ak mám nepríjemný pocit, začínam hľadať prečo. S naväčšou pravdepodobnosťou to bude preto, že mám Himaláje v kuchynskom dreze, Alpy na stole a Tatry v košoch na bielizeň. A že treba robiť úlohy, nakŕmiť spolubývajúcich a ísť opäť na nákup.

Zastavím sa, nadýchnem sa a predstavím si, že nasledujúce 3 hodiny nebudem žiť. Že sa zmením na nejaký hybrid na ekologický pohone a vybúcham potrebné. Následne sa za odmenu prepnem do režimu HUMAN a vychutnám si pol hodinku pri večernom filme s mužom, kým ako človek neodpadnem. Ráno môžem opäť spustiť svoj „pracovný mód“ a možno niekedy poobede si vychutnám kávičku ako ľudská bytosť. Nie však nadlho. Večerný kolotoč býva rýchly a potrebujem stíhať. Po zhodnotení štatistík zisťujem, ze som za včera odžila 1 hodinu plus mínus vlastné potreby na záchode, ktoré naozaj neviem, kam zaradiť, keďža aj musím aj chcem.

Poznáte to, keď musíš, tak musíš. Prečo sa nehovorí, keď chceš, tak musíš?

Naučila som sa žiť za pochodu, za bojových podmienok, počas choroby, šialenej únavy a nekonečných zím. Žiť a nečakať na dovolenku, na víkend, na prázdniny. A hlavne, robím to, ako viem najlepšie. Ako chcem. Bez ilustračných obrázkov na porovnanie.

Skutočné šťastie má jednu neskutočnú výhodu. Je vždy po ruke. Tu a teraz. Ak ho nedokážem zachytiť okom, ušami alebo rukami, musím sa ponoriť hlbšie. Ale je tam. Nech sa deje čokoľvek, nech sa mi akokoľvek nechce a nech už naozaj nevidím zmysel, život je vo mne. Nie tam vo hviezdach. Tak proste žijem.

PS: Sú veci, ktoré neodložíš. Ako keď moja ťažká hlava akurát nájde ten správny tvrdý a studený vankúš a zo záchoda sa ozve naliehavé volanie, viem, že mám maximálne 30 sekúnd, kým zadočku nedôjde trpezlivosť a nevydá sa ma hľadať 😙 Ale sranda musí byť.