O psíkovi, mačičke a nás všetkých

Jednou z najkrajších výsad ľudského pokolenia je — aspoň podľa mňa — možnosť pozorovať. A výsledky pozorovania následne zhodnotiť a v úplne najlepšom prípade ich pretaviť do vlastného poznania. Zároveň netvrdím, že živočíchy toto nerobia, podľa mňa sú v tom podstatne ďalej ako my, ale žiaľ, nemôžu vám takto v nedeľu bez prípravy naservírovať niečo, čo ste vôbec nepotrebovali vedieť. Ale mne to v hlave kvasí už nejaký čas. Takže, s dovolením. 😉

K tejto dedukcii ma priviedlo pozorovanie nášho kocúra. Ehm. Správne. Nejde teda o žiadny sociologický výskum, sú to len postrehy jednej mierne vykoľajenej matky po tom, čo si do svojho už aj tak dosť preľudneného a predimenzovaného života nasťahuje ešte aj toto stvorenie. Ale neľutujem. Zase som sa — ako inak — o sebe niečo dozvedela.

Tento štvornohý tvor si vás dokonale získa. Najprv prostredníctvom svojej nevinnosti počas mačačieho obdobia, ktoré potom pretaví do dokonalej ignorácie a nadradenosti. A vy sa môžete len prizerať. Svoj voľný čas trávi striehnutím za rohom, aby na svoju obeť mohol vyskočiť bez prípravy, a jeho obľúbenou hrou je lov nič netušiacich nôh pod stolom. Pravidelne tak dezinfikujete škrábance, až si na to všetci zvyknete.

Robí si, čo chce, kedy chce, a na nejaké snahy o poučenie nereaguje. Jeho výraz tváre je ohurujúci a keď ste si mysleli, že vaše deti už vystrúhali všetky možné grimasy a nič vás neprekvapí, tento fejs vás bude udivovať denno-denne.

Jeho jediným záujmom je žrať, spať a hrať sa. Nemá problém vopchať sa vám do kuchynskej linky, myčky, chladničky aj práčky. On si ide svoje. Pravidelne ho dávame zo stola, ale naučiť ho “nesmieš” je rovnako pravdepodobné ako naučiť muchu opelovať kvety. Nemá na to bunky. Na druhú stranu je čistotný a samostatný — vyvenčí sa sám (sám sa aj vypýta von tým, že si sadne pred dvere a spustí zvuky hodné poplašnej sirény) a sám sa aj vráti. Pozná svoju toaletu a jeho hygiena je ohurujúca.

Ak by ste sa ma opýtali, či by som do toho išla znova, odpoviem vám nasledovne: radšej labradora na vozíčku. Vážne. Posledná vec, ktorú som potrebovala, je cítiť sa vo vlastnom dome ako poddaný. Jasné, pri deťoch to tiež nie je žiadna demokracia, ale tie aspoň časom začnú chápať rozdiel medzi „dovolené“ a „zakázané“.

Na druhej strane, náš pes, ktorý býva aj v najtuhšej zime vonku (má aj búdu, síce som tam nikdy nebola, ale deti hovorili, že to tam je super), sa nikdy netvári, že by sa na niečo sťažoval. Keď ma zbadá, prejavuje známky najvyššieho blaha (ak by si mala vybrať medzi mnou a loptou, mohla by chvíľu váhať) a urobila by všetko preto, aby mi mohla vyhovieť. Je poslušná a chápavá a ja už celkom začínam rozumieť tomu, prečo toľko ľudí dnes dáva prednosť psom pred deťmi. Vychovať psa je v podstate jednoduché. Minimálne border kóliu, pre ktorú je vaše slovo posvätné.

Prečo som ale rozohrala túto zvieraciu alegóriu a vy ste museli celú jednu A4 čítať o niečom, čo vám bolo jasné už v detstve? Jednak preto, že Fara má dnes 7 rokov. Už toľko to s nami vydržala — kopec dní bez venčenia, hrátky za oknom, keď sa ona môže len prizerať, a dni, keď sa jej ušli len zvyšky od obeda, lebo konzervy aj granule došli. Jej oddanosť a trpezlivosť ma fascinuje a často sa pri nej cítim ako úbohý tvor. Pritom potenciál by bol. Exegézu človeka asi nechám na inokedy, ale naozaj — jej čistej láske sa môžem len prizerať. Na druhej strane je tu tento povýšenecký guľkoš, ktorý zavetrí šunku na sto metrov a aj keby to bol posledný plátok do rožka z desiatej vašich detí, bez kvapky studu si preňho na ten stôl vyskočí. Opäť.

No a ďalším dôvodom je, že sme si včera takmer adoptovali ďalšiu zatúlanú mačičku a ja som bola už len krok od toho privoliť. Aj za cenu vlastnej večere. Syn ju našiel vonku a usúdil, že jednoznačne potrebuje zachrániť. Nakoniec nás ale všetkých zachránil náš neoblomný otecko, ktorý si jediný dokázal udržať odstup od tejto rozkošnej malej nevinnej chudinky. Ako alergik totižto vie svoje. A ako živiteľ rodiny tiež.

Ja som im na to skočila. Sľubovali, že sa budú starať, že budú jedlo kupovať z vreckového a dokonca, že budú aj čistiť záchod (komu to ešte nedošlo, tak teraz už bude vedieť, že túto špinavú robotu nerobí nikto iný než ja). Bola by som ochotná dať aj to, čo už nemám, výmenou za nežnosť a jemnosť mačiatka, lebo všetky mláďatká sú to najkrajšie, čo na tejto planéte môžete vidieť, a ich jedinečnosť spočíva práve v tom, že vyrastú. A z tých mačacích mláďat budú opäť nevďačné potvory čakajúce na to, až nebudete dávať pozor.

Ja len že… na svete je veľa ľudí podobných. Je na svete ale aj veľa psích ľudí, ktorí dokážu byť vďační za ohryzenú kosť a aj keď ich bijú, zostávajú pokorní. Neviete prečo? Ja neviem. Ale čo viem, je, že si to vybrali. Každý má možnosti. Aj keď nám tu od malička tlačia do hlavy celkom iné veci. Ja som ako dieťa dostala radu, ktorú som odmietla. Znela nejako takto: „Ľudia sú … a tak musíš byť aj ty.“ Ale trvalo mi to. A dodnes mám problém vytiahnuť svoj psí chvostík a zavrtieť ním od radosti, keď vidím človeka.

Je to tak — na svete je plno ľudských psov a mačiek, a možno to tak má byť. Každé stvorenie má svoju hodnotu a milovníkov mačiek prosím o odpustenie. Zrejme som tie zvery ešte nestihla dostatočne pochopiť. 😅 Ale nemám inú možnosť, než tomu tvoru poďakovať za jeho prítomnosť, pretože zostáva jediným kamarátom mojej 11-ročnej dcéry. Stala sa jeho maminkou a babička (ja) ho už musí len trocha dovychovať. Keď vidím, ako sa nad ním s oteckom (12-ročným synom) rozplývajú — „Oooo, hís sou kjút“ (o jazyku dnešnej mládeže nabudúce) — som namäkko ako nedovarené vajce.

Takto si tu žijeme. Naša chránenkyňa čaká na to, kto si pre ňu príde, tak neváhajte, kým vyrastie. Tie očičká, ten ňufáčik, ach. Pridám k nej aj granulky, dečku a nejakú tú hračku, len mi ju tu, prosím vás, nenechávajte nastálo. Dve mačky by ma ovládli úplne a my by sme sa museli presťahovať — ako naposledy. 😂 Že ste tento príbeh ešte nepočuli? Niekedy vám poviem aj o tom. Nateraz majte ešte pekný deň a nezabudnite na svoje psie voľby.

Ak ešte nemáte knihu, je najvyšší čas sa začítať 😉

perlorodka.sk/kniha