O slepačí krok a možno aj menej

Ja viem, že som tie Vianoce málo skloňovala a mohla som využiť ich marketingový potenciál na maximum. Možnosti sú naozaj neobmedzené. Ale mám pre to vysvetlenie. Verte mi alebo nie, my sme ešte Vianoce nemali. Patríme k tomu zlomku slovenskej populácie, ktorý sa rozhodol, že ich bude sláviť na Troch kráľov (tu sa hodí dejepisné okienko – žiadni králi, ani dvaja, ani traja s tým nesúvisia, podľa juliánskeho kalendára je to normálny 24. december) a s otázkou, prečo sa držíme starého kalendára, už sa prosím obráťte na odborníka. Ja osobne s tým najmenší problém nemám – naopak. Oceňujem tento výťah zo svetového Xmas ošiaľu a zatiaľ čo celá krajina chrúpe kapra a zemiakový šalát, my si namastíme maslo na chlieb a vyložíme nohy. Budeme to potrebovať.

Táto uhorková sezóna je jedinečná príležitosť v roku. Všetci vo svete sú vypnutí a nám nezostáva nič iné, než polovicu detí odniesť k babke (aby im tam náhodou nebolo smutno😉) a s tými malými zahájiť šunkováľanie. Bez dobrôt ale, lebo nejaký ten pôst sem predsa patrí. Po pár dňoch nám ale dôjde chuť sa váľať a doháňame resty. Tentokrát mi manžel umyl všetky okná a ja som samozrejme vyhodila asi tak kontajner vecí a tým ostatným som našla nové – lepšie miesto. Samozrejme, zbytočne, jediný zmyslom stále zostáva – vyhodiť všetko, vrátane príborov a niečo mi hovorí, že ich ešte budeme potrebovať. Po týchto pár dňoch domáceho bačovania to pochopí aj môj muž a pokiaľ mu ešte nevytiekli nervy pri vysávaní a umývaní dlážky, vzniká priestor pre mňa – zapracovať na tom a pod stromček si priať robotický mop.

Zatiaľ čo deti počítajú dni do našich Vianoc, ja počítam dni do konca prázdnin. Aj keď vstávanie a pridružené vedľajšie efekty ako úlohy a učenie mi absolútne nechýbajú, obetujem sa. Momentálne mi zostávajú 3 dni a mám pokrytých 5 percent darčekov. Ďakujem Bohu konzumu za to, že existujú nákupné centrá a sú otvorené aj v nedeľu, aj keď každý rok hovorím, že už nikdy. (Tentokrát som na to sama, otecko to už odmieta absolvovať.) Ja mám ale ešte horúcu kartu v podobe Alzaboxu, lebo viete ako – do polnoci objednáš…

Byť na mne, darčeky zruším úplne. Lenže to na mne nie je a už vôbec na mne nie je, čo si deti napíšu Ježiškovi. Tajne dúfam, že tam nebude žiadne lego, ale mám smolu. Tento rok je to lego pandia rodinka aj s bambusmi. Dávam tomu týždeň a pol, kým ich tajne hodím do polievky a scedím. Bambusy myslím. Pandám budem ešte rok odkladať všetky údy a až nájdem za posteľou pandie torzo, skončím to úplne. To už budú ale ďalšie Vianoce a ja verím, že si tentokrát niekto nevypýta včelí úľ alebo mravenisko. S tými staršími je to ok, mám objednávky na slúchadlá, oblečenie a kredity do hry (áno, tu sa to už dá označiť za miernu dekadenciu, ale oceňujem, že chcú investovať do niečoho, čo ich baví, ho ho ho). Inými slovami, aj tak majú čas na PC obmedzený a všetko, čo mi nezaberá môj mentálny priestor v podobe harabúrd, má prednosť.

O tom, ako to nakoniec dopadne, vám možno ešte napíšem. Niečo som spomínala aj v knihe, ale väčšinou je to stále ten istý príbeh. Na troch nadšených pripadá vždy jeden sklamaný a vieme, že štatistika je mocná pani a nenechá vás vypadnúť z cviku ani na sviatky. Náhodou by sa mohlo stať (pani náhoda v tom má tiež jasno a preto sa nikdy neukáže), že by to mohlo byť príjemné, milé, krásne a nedaj Bože – dokonalé. Ako z obrázku. Čo by sa mohlo stať? Mohlo by sa stať, že sa ráno zobudíte a budete očakávať to isté. Prečo, keď sa to stalo raz a ešte k tomu na Vianoce, by to nemohlo byť častejšie? Každý deň? Alebo aspoň do konca sviatkov?

Lebo medveď na štyri je nuda a pani príležitosť nás zase chce mať tam, kam sa žiadnym samospádom nedostaneme. Treba byť v strehu. Možno mi raz pod stromček pristane vrtuľník a bude ma chcieť odniesť do rezortu s 24/7 masážou a ja nebudem chcieť nasadnúť kvôli idylke. Možno, skôr to ale bude preto, že raz všetko voňavé ihličie opadne a nastanú úplne obyčajné dni plné prachu, omrviniek, neumytých ukričaných ritiek a povinností miliónteho druhu. Mohli by sme byť zmätení a to si nemôžeme dovoliť. Lebo sme to my, kto udáva smer. Nie? My nastavujeme, čo je OK a čo prijmeme, to si raz nájdeme. Až to budeme najviac potrebovať – snáď. (Minimálne ja to robím preto, že nikto iný to moje deti nenaučí.)

Poviem vám, najťažšie rozhodnutie v živote pre mňa nebolo mať siedme či deviate dieťa, ani to, či zostať doma alebo nastúpiť do práce. Najťažšie rozhodnutie uskutočňujem každý každučký deň. Chceš alebo nechceš? Šťastie je voľba. Stačí sa rozhodnúť a vyraziť za ním. Občas treba popreskakovať pár prekážok a vytočiť nejaké to telefónne číslo (kto by mal to na severný pól, píšte do správy, prosím), ale rozhodnúť sa musíme dnes. Neumytí, nevyspatí, nepripravení. Na Vianoce potom už len stačí priliať trocha rumu do koláča a ide to. Takmer samo.

A nie, nie je to vôbec jednoduché. Niekedy máme právo to vytúžené šťastie poslať k susedom a dobrovoľne si pustiť pani depresiu, ktorá má s pani realitou veľmi dobré vzťahy. Tá vie, že všetkého veľa škodí a kto nebol pod horou nasýtenia, nebude vedieť, že výťahy tam nejazdia. Ani lanovky. Nezostáva nám nič iné, než sa tam „došourat“ po svojich a každý krôčik sa počíta. A jeden krok predsa ešte nikoho nezabil a hlavne, občas jeden stačí. Nie?😅Preto si s kľudným svedomím dovoľte nezvládať, nestíhať a nemať na to všetko nervy. Pani láska by to určite pochopila. Tak prečo nie my? 

PS. Kto by neveril, že také lego existuje, prikladám dôkaz. Najhoršie na tom je, že ho budem musieť na samotný štedrý večer ešte aj postaviť 😎