Padá sniežik padá, naozaj som rada?

Nie že by som nemala rada sneh. Ten vrzgot pod nohami je priam liečivý, bielota navôkol aspoň trochu rozjasní pochmúrne scenárie a z detskej radosti je “učinená” poézia. Najmä, keď sa každý rok nájde niekto, pre koho je to prvý krát alebo už zabudol. Pre mňa je sneh ako inak, výzva. Začína to previerkou či som dobre zabezpečila potomstvo na prežitie tohtoročnej zimy. Snehule, nepremokavé rukavice, termo ponožky, oteplovačky, sane, boby, sušiaky, sušičky a sušiarne. Väčšinou pohorím už tu.

Nikdy nebudem pripravená. Pokiaľ rukavice budú predávať v pároch a nie v trojici, keby niečo, pokiaľ detské nohy narastú o 2 cm presne v decembri, pokiaľ budú sestry po bratoch dediť čierne oteplováky a nie ružové a pokiaľ nasneží vždy nečakane v noci. Rýchla stratégia je nevyhnutná, rukavice prenechávam otcovi, ja bežím do garáže pre oteplováky. Pre menších sa vždy niečo nájde, horšie je to s najstaršími, ktorí sú odkázaní na môj sezónny nákupný zoznam.

Presne v tejto chvíli pravidelne ľutujem, že sme sa kedysi nerozhodli žiť v nejakej exotickej krajine, kde by nám k bivaku stačili jedny sandáli, kratasy a tričko. Podnebie na našom území jednoznačne vyzýva každého minimalistu k veľkým rozhodnutiam. Vyťahujem jednotlivé kusy čierneho, šedého a hurá aj ružového šušťavého čohosi a svojim integrovaným krajčírskym metrom (vyvinul sa sám po skenovaní asi 10 000 plus kusov textilu, rovnako mám aj teplomer na meranie telesnej teploty) priraďujem k veku a pohlaviu.

Počty sedia, už len aby sedeli aj veľkosti. Výhodou tohto kusu oblečenia je akási spoločenská tolerancia nie úplne zodpovedajúcich centimetrov. To si rýchlo vysvetíime a zase oľutujem, že som tie jediné ružové otepľovačky, ktoré sme kedysi dostali už dávno nevyhodila. Kazia mi morálku. Elza s Annou zvedú neľútostný sesterský súboj, keď ma ohromí nápad za všetky prachy… Tak kúpime ešte jedny! Vidina ružového a nového zabrala a kráľovná Arendelu sa odela do čiernej.

Ďalšou vecou, kotru tiež ľutujem je, že sme si nepostavili vlastný dom, podľa našich predstáv. Ad 1 by bola chodba dostatočne široká a dostatočne dlhá na 9 zvýjajúcich sa červov súkajúcich sa do svojich pritesných obydlí. Radosť zo snehu však ešte stále trvá. Dolné končatiny sú odeté, zostáva už len, aby 90 prstíčkov našlo to správne miestečko vo svojej rukavičke. Starší to zvládajú sami, s menšími je to menší zaberák a už si nesiem stoličku, čupenie mi poslednou dobou nerobí dobre. Posledný pidi prstíček zaparkoval a môžem sa kochať výhľadom lepším ako z dokumentu national geografic o eskimákoch. Uff.

Dnes asi preskočím aj rannú rozcvičku a možno aj raňajky, mám pocit, že môj denný prídel dopamínu sa vytratil tak ako sa vytrati aj dnešný sneh a ja mám chuť na kávu. Nasávam vôňu, užívam si chuť a ukecávam svoje nervové bunky, že toho spolu dnes ešte veľa dokážeme, keď v tom si uvedomím, že som súhlasila so zimnou dovolenku na Orave a presne toto ma o chvíľu čaká niekoľko dní za sebou. A ešte 2x denne, nejdeme, predsa na dovolenku sedieť u krbu. Nič pre mňa, ale všetko pre detstvo a spomienky ďalšej generácie. Idem sa ukotviť svojou rutinou, upratovaním, varením a praním a hneď ako skončím, dostanem ďalšiu preberavú za pripravenosť. 

Medzičasom sa zo sniežika stala polievka a presne tú si dnes asi dám na večeru. Vyťahujem všetko, čo pripomína handru a hádžem sa po každej kaluži ako obetavý záchranár suchých ponožiek. Kážem všetko mokré odniesť do vane a začína rituál sušenia. Tajne dúfam, že dnes už to neuschne, aby nikoho nenapadlo skúsiť to znova. Hodím okom po kalendári a (nie, kalkulačku integrovanú nemám) rýchlym odhadom rátam dni do mája. To slnko, to teplo, to všetko, čo nie je teraz. Taaaa pohoda. Chcete o nej počuť? Tak sa ozvem v máji. Až si nájdem čas popri túrach, výletoch, vychádzkach a prechádzkach. Naozaj mám pocit, že vtedy bude všetko dokonale. Niekde hlboko vnútri mi však pištavý hlások pripomína, že sa mýlim. A ja to viem. Len za nič na svete si neviem spomenúť prečo. Asi to tak má byť.