Nasledujúci text mal byť pôvodne zahrnutý v ďalšej rovnomennej knihe. Vzhľadom na aktuálne svetové dianie a moju osobnú situáciu som sa rozhodla túto tému zverejniť online a postupne. Inými slovami, nemuseli by sme sa jej dožiť a ani by som ju nikdy nemusela odpísať. To je taká – realita.

Prológ

Perlorodka berie roha. Ako inak by asi mohlo dopadnúť putovanie vodného živočícha po súši, než jeho voľným pokračovaním o tom, ako sa po mnohých nepekných nárazoch na zadnú časť škeble rozhodol, vybudovať si prostredie vlastné. Úplne nové a jedinečné. Na mieru. 

Utopické? Povedzme si narovinu, s deviatimi deťmi je aj všedný deň fantasy a každý výlet poddimenzovaný road trip do sveta nekonečných zvratov vývoja deja. Perlorodka na suchu dospela do stavu, kedy pochopila, že niečo predsa len zmeniť musí. Nekonečné prijímanie statusu quo a hľadanie pozitív na všetkom, čo nemá v moci ovplyvniť, ju jednoducho prestalo baviť. Týmto prosím, ale neberte predchádzajcu publikáciu za úplne zbytočnú. Bola nevyhnutná. Návod na to, ako si to skomplikovať dobrovoľne, je v podstate len začiatok plánovaného úteku do vlastnej dimenzie neprispôsobivých mäkkýšov, ríše nikde nezapadajúcich a kráľovstva nikým nepochopených. 

Už ste už videli lastúrnika v pohybe? Tak sledujte. Bude to pomalé, ale záživné. Plné odrenín, prasklín a možno aj straty vlastnej identity. Pre istotu si nezabudnite pripraviť vedierka. Na perličky. 

Ak by vás náhodou zaujímalo, prečo sa vlastne nevráti do vody, odkiaľ pôvodne prišla – čítajte do konca. Na 50 percent sa to dozviete. (Ako lastúrnik – dezertér vám väčšie záruky žiaľ dávať nemôžem. Podvodná kontrola by mi mohla robiť problémy 😉)

Úvod

Na svete existuje asi toľko paradoxov, koľko javov. Inými slovami, ku každému definovanému existuje výnimka, ktorá by vraj mala potvrdzovať jeho pravidlo. Dovoľte mi predstaviť sa a podržať vám zrkadlo. Nemyslite si, že vás sa to netýka.

My všetci sme tak jedineční, že keby sme to chceli pochopiť, nastal by na svete chaos nevídaného rozmeru a to by mohlo ohroziť jeho existenciu. Na druhú stranu, možno by práve toto pochopenie viedlo k akejsi konečnej harmónii a preto sa to nedeje. Nebojte, žiadne konšpirácie. Len jedna 🙂 To, že si nechceme našu krásu pripustiť, môže znamenať, že máme strach. Strach z neprijatia a vyhodenia z kola von. Sú to kruté ententíky, ale kto skutočne určuje, čo je normál a čo divné, kto je extrémny prípad a kto bežný profil? Tá mrška spoločnosť a jej nabubrená väčšina v popredí. Stíska svoje vnady medzi ramená a ukazuje svoj hlboký dekolt, do ktorého sa nejeden zúfalec hľadajúci zázemie prepadne, ako rozbité vajce do hory presypanej múky. Nevráti sa. Zmixujú ho s ďaľšími potrebnými ingredienciami a upečú z neho veľkonočného barančeka. Symbol obety? Už ho nikto nikdy neidentifikuje. Ani vlastná matka (upečená rovnakým spôsobom, len možno ešte remeselnou výrobou).

Rozmýšľali ste niekedy, čím ste boli na začiatku? Predtým, než vám niekto odsúhlasil pravidlá? 

Môžete byť blázon alebo dieťa, aby ste si mohli dovoliť povedať, čo si naozaj myslíte. Takže ak ste už sfúkli aspoň tri desiatky sviečok, je čas zaobstarať si ten správny kostým a vydať sa na tú najväčšiu odyseu vášho života. Za vlastným vnútorným rebelom, uväzneným v útrobách vášho podvedomia bez možnosti priepustky (ak nerátam stavy pod vplyvom omamných látok alebo občasné výbuchy). 

Cisár je totižto nielen nahý, ale aj mŕtvy. Tak nech žije a neprechladne. (Bude to sranda, sľubujem.)

Kapitola 1. 

Kríza – matka všetkých pokrokov

Nie, nie, nie. Nikdy nie je tak zle, že by sme z toho nemohli profitovať. O smutných udalostiach nebudem písať, ale verím, že sa dá vstať aj z popola. Alebo ako popol existovať. Možno nebudeme úplne komplet, ale komu sa nebudeme páčiť, nech fúka iným smerom. 

Takto v januárovú sobotu ráno, po tom, ako si náš skromný a priúzky pracovný stôl najprv odpracem od detských kníh a pofidérnych káblov (netuším, ako sa dokážu tak rýchlo rozmnožovať), si ešte upracem stoličku od pätnástich kíl svetrov a teplákov môjho manžela (možno som vám to nikdy nespomínala, ale občas mám podozrenie, že ho vychovali vlci a jeho rodičia ho našli pri Váhu), aby som si nemala ku klávesnici ani len kam lakte položiť. Posunúť sa na stoličke môžem len trocha a na svoje malíčky na nohách musím dávať obrovský pozor. Číha na mňa manželská postel, postielka, komoda, skriňa, nočný stolík a ešte jeden úložný diel, a to všetko v izbe o rozlohe dvanásť metrov štvorcových. Hovorí sa, že neporiadok zvonka spôsobuje chaos vnútorný. Čo ak sa k tomu pridá špina, krik, plač, hlad, PMS, perimenopauza, povinnosti a čas neúprosne postupujúci proti nám? Run Forest, run.

Išla by som. Hneď. Ale sme v tom spolu. A ja by som bez nich naozaj dlho nevydržala. Okrem toho, vonku je kosa a musíme sa učiť, aby raz aj naše deti mohli platiť hypotéku na dom, v ktorom im bude teplo. A hlavne, dúfať, že nikomu nenapadne stlačiť nejaký červený gombík a celé to bude v …

Musím si to vymyslieť, naplánovať a zabezpečiť prostriedky. A hlavne, musím vela manipulovať, nebrať ohľad na city ostatných a myslieť si, že všetko dopadne presne tak, ako chcem. A to konkrétne takto:

Môj muž pochopí, že mnohodetné rodiny prežijú skôr v Afrike ako na Slovensku a tak bude súhlasiť, že sa presťahujeme. Ešte jedna zima a dojde mu, že to musí byť nejaká krajina so stálym počasím, aby sme mohli non stop striedať obsah nášho batoha, ktorý si každý sám zbalil a vybral do neho len tie najobľúbenejšie kúsky a pár drobností na pamiatku. Možno ale nakoniec privolí aj na ten karaván, som ochotná sa rozdeliť a kúpiť karavány dva a šoférovať. Aspoň sa budem viac modliť. Opustí svoj korporát, ktorému je verný už takmer štrnásť rokov, začne podnikať online a nebude mať každý deň niekoľko meetingov v presný čas a už vôbec sa nebudú odohrávať v mojej spálni. Mohla by som mu pomáhať, ale to skôr nie, lebo on je podľa mňa hrozný šéf. Ja by som sa najradšej živila písaním a naši synovia by nepotrebovali žiadny hard disk na to, aby mohli s kamošmi strieľať do kamošov iných detí a zbierať body. Stačilo by im to, čo by sa zmestilo do onoho batôžka. Za to by možno mali more alebo by videli veľa zo sveta. Som ochotná zostať aj v našich končinách a založiť si farmu, aby sme nemuseli toľko chodiť do obchodu a stali sa sebestační, inými slovami, aby som mala pocit, že moje deti budú aj bez “riadnej” školy vedieť, ako nezostať hladní v spomínanej zime. Čo sa školy týka, tu je jediná vhodná taká, o ktorej neviem. Ak už chcú moje deti učiť podľa svojho uváženia, nech ma s tým neotravujú. Viem si predstaviť, že sa všetci učia “doma”, za pochodu a takou školou neškolou sa nakoniec (ale možno aj skôr) dostanú k tomu, čo ich baví a čo im ide najlepšie. Muselo by to byť ale niekde, kde mám pekný výhľad z okna a v dome, kam sa dostane veľa slnečného svetla. To by mi stačilo. 

Hlavnou podmienkou a zároveň aj cieľom toho všetkého je prestať upratovať a začať žiť. Ak je vám to povedomé, je to podtitul knihy Minimalistický domov od slovenskej minimalistickej priekopníčky Andrejky Richardson. Zostala ale verná svoje filozofii a prefiltrovala aj svoj digitálny priestor a zo sociálnych sietí zmizla. Dokonca aj z blogu. Bola pre mňa veľkou inšpiráciou a hlavne, nebolo to len o vypratávaní. No, úplne ju chápem. Možno to raz spravím aj ja a budem si vychutnávať dni bez toho, že by som musela myslieť na to, že by som mala dať niečo na siete a pri každej milej chvíli vyťahovať telefón, aby k tomu bolo aj niečo ilustračné a autentické. Aj keď som vďačná za každého, kto posledný rok čítal moje melodramatické masochistické prózy. Klamala by som, keby poviem, že mi to bolo jedno a budem klamať, keď poviem, že už mi to jedno neni. 😎

Prečo som sa ale vnútorne odhodlala na túto revolúciu a považujem ju za potrebný druhý krok a nemám strach, že pokúšam šťastie a Toho, kto vie všetko a lepšie než my všetci dokopy? Lebo tým smerom aj tak idem. Je len na mne, či použijem nejaký urýchlovač alebo to nechám na starosť okolnostiam, náhodám a podobným javom, šak viete. Naše potreby sú tak silné, že im patrí takmer celé naše podvedomie a chtiac nechtiac sa tak rozhodujeme v ich prospech. Viete aké potreby má Perlorodka na suchu na úteku? Harmóniu a pokoj (high five pre každého, koho napadlo to isté, čo mňa, teda že som si to moc dobre nezariadila), ale hlavne, hlavne potrebuje, aby jej veci dávali zmysel. Vedieť, prečo robí to, čo robí a byť s tým stotožnená. Takže až mi niekto v blízkej dobe príde oznámiť, že povinná školská dochádzka začína už v štyroch rokoch, mala by som už poznať aspoň približnú geografickú polohu miesta, kde sa tomu chcem vyhnúť. Nejaký priesečník súradníc, kde ma každé ráno, kedy do tej škôlky zaspíme, bude pot oblievať trocha menej. Alebo aj vôbec. 

17.1. 2026, sobota

Dnes má moja najmladšia tri roky. Prvý fejtón som napísala v deň, kedy mal najstarší syn dvanásť. Symbolizmus? Možno. Mne to najskôr evokuje fakt, že svoju šiestačku musím naučiť, čo je to vitalizmus a romantizmus, lebo v utorok máme komisionálky. Ona mňa na oplátku naučí niečo po anglicky (ak som si myslela, že som na úrovni C1, bol to omyl). Naposledy som sa dozvedela, že “outshine” znamená niečo ako “vyčnievať”. To sa mi bude hodiť 🙂