Povinná školská obchádzka

Prvý školský rok môjho najstaršieho syna a ja som sa veľmi tešila. Mal to byť pre nás istý výťah z rutiny a nutný vstup akéhokoľvek chýbajúceho režimu. Ale moje očakávania patrili niečomu inému. To nádherné zdieľanie prvých vedomostí, všetka ta múdrosť v učebniciach skrytá, ktorá čaká na jeho zvedavú hlávku, všetko to nové zo života malého tvora vo veľkej budove poznania. Naozaj krása sledovať ako sa teší, ako statočne bojuje a nevzdáva sa pri prvých výzvach.

Ako matka juniorka som poctivo plnila pokyny, potomok dokonca prekonával zadania. Keď v čítanke červeným trónilo 5x, on čítal 6x. Krasopis a cvičné zošity ukazovali na svetlú budúcnosť. Pochvally zo všetkých strán a moje zadosťučinenie. Tešila som sa, ako si to o rok zopakujem s mojou hviezdičkou. Tá mi ale osvetlila nielen moje nedostatky v odhadovaní blízkej budúcnosti, ale aj všetky vedľajšie príznaky mojej naivity. Prezrenie bolo príliš drastické a následné zdesenie trvá dodnes. Všetko má svoj názov, ak nie trauma, tak citlivosť či alergia určite. 

Dušička to bola talentovaná, ale tvrdohlavá a stále v oblakoch. Mala ohromujúcu pamäť na texty a prejav MilkyVašáryovej, no nikdy by ma nenapadlo, že školu nebude zvládať. Z časti preto, že oná známa pandémia nás pripravila o možnosť jedinej možnej konfrontácie, depistáže aj zápisu. No netešila sa. A to ma malo trknúť. Druhý týždeň školy mi inak milá pani učiteľka celkom na rovinu oznámila, že tam nemá čo robiť. Ale mám smolu, lebo možnosť návratu do škôlky práve ten rok zrušili. Myslite, že by som ju aj tak nevrátila? Vrátila! Aj bez udania dôvodu.

Tieto udalosti natoľko ovplyvnili náš rodinný život, že žiadne prázdniny, dovolenky ani výlety nemôžu vyvážiť túto neoddeliteľnú a povinnú súčasť nášho spolužitia. Slovo škola pre mňa celkom zmenilo význam, a to som ešte netušila, že nás čaká aj online výučba z domu, a že to ďalší rok budeme ťahať s tretiakom, druháčkou, dvomi prvákmi a novorodencom. Čo robili ostatné 2 deti v tom čase, netuším. 

Poznáte to. Klasický príbeh Husákovych deti. Moja laťka sa ale stala pružnejšia ako lano na bunjee jumping a z červených číslic v kruhu som prestala mať šoky. Základom zostalo naučiť sa potrebné, snažiť sa a neprepadnúť. A ak niekto prepadne, má jedinečnú šancu si všetko znova zopakovať. Vysvedčenia neodkladáme, sme predsa minimalisti, ale kto chce, podmienky vytvoríme. Okrem pokémonových a futbalových filatelistov sa zatiaľ žiaden záujemca o tuto kategóriu nenašiel.

Možno je to drsné, ale každý ma právo aspoň na trochu rebélie. Je ale jedna záležitosť, kde sa mi stále zbúrať mýty nepodarilo. Tato strašidelná mátoha mi denno denne dýcha za krk a keď na ňu náhodou zabudnem, nenechá ma vysmiatu do rána, ale pripomenie sa presne o 9 večer. Ako som len mohla na ňu zabudnúť. Moja životná družka, pomyselná rivalka, fiktívna postava z mojej budúcej hororovej knihy, moja verná guru… DÚ.

Aký by bol život bez teba, keby môžme každé poobedie robiť, čo chceme, aký zmysel by to všetko malo, sloboda, priestor, hobby, sebarealizácia, flexibilita, variabilita, liberálnosť, dekadencia, úpadok. Priama cesta do pekla 😀 Tak nejako som vekom pochopila, že všetko, čo zavesím na klinec mi nakoniec prinesie radosť kvitnúcu pod rukami. Už tam visí moja kariéra, záľuby, projekty a zrejme pár ďalších vecí ešte pribudne. V mojich divokých materských predstavách som s deťmi na lúke, poznávame prírodu, učíme sa zo života, za pochodu. Presne viem, čo k životu budú potrebovať, a čo je len zbytočné memorovanie neužitočných informácií. Sen matky mnohonásobnej.

Nadšene sledujem životy ľudí ako dokážu skrotit lesy, hory, cesty, moria, rieky, a niektorí aj školy. Niekto ale možno na úplne inom bojovom poli pokladá dušu a jeho energia pre ďalšie sféry spoločenského života už jednoducho nestačí. Nedá sa víťaziť bez boja. Tak som aj ja ukončila svoj spor s domácou úlohou a už ju neodsudzujem. Nemôže za to. Neviem, čo by sme robili, keby nemáme úlohy, ale možno by sme sa toľko spolu neporozprávali a nenasmiali. Prináša nám istotu, že budeme spolu. Spolu doma. A to je tiež fajn.

Mohlo to byť inak, možno lepšie, možno skoro také vysnívané, ale všetky premenné nebývajú nezávisle, a tak som do svojej životnej rovnice namiesto svojich predstáv dosadila svoje možnosti. Možno to, kde sme teraz je lepšie ako to, kde sme mohli byt. A ak to náhodou nie je lepšie, určite to nie je také zlé, aby som si musela v jeden sychravý decembrový deň v jednom neidylickom mieste hovoriť, kedy sa to zmení? Nezmení sa nič, pokiaľ neprebehne ta nutná aktualizácia v mojej hlave. Pretože čas od času, sa každý zasníva a túži po zmene. Tá príde, až na ňu budeme pripravení. Tak úlohám 3x nazdar!