Raz na celý život

Deň matiek. Priznám sa, že všeobecne pretriasané témy nie sú mojím “šálkom kávy” ako hovorí klasik, ale chtiac nechtiac, je to blogerov údel zabrdnúť do všetkého, čo sa ponúka ako aktuálne. A čo by som to bola za blogujúcu matku, keby opovrhnem takým dňom. Zároveň je to jeden z mála, na ktorý sa ozaj nesnažím zabudnúť, lebo každá mamička sa poteší aspoň smske. Aj tá moja verím. Aj keď myslím, že ten “ignoruj humbuk okolo” gén mám práve po nej. 

Tak schválne, z ktorej strany a z ktorého úhľa pohľadu si dnes ten deň matiek ugrilujeme. Všetci básnici sveta nemohli na túto tému vyčerpať ani len polovicu svojho duševného bohatstva a reklamný trh ešte zďaleka nepriniesol všetky svoje stratégie, ako zahrať na tú správnu strunu vďačných potomkov. Tak či onak, všetky matky sveta si zaslúžia “klobúkom dole”, ako hovorila jedna naša kolegyňa z južného Slovenska. Tým klobúkom na pánskej hlave. A nebudem teraz z nikoho robiť ani obeť ani predátora, aj tí páni vedia svoje. Len nejako mám pocit, že zakiaľ sú hrdinami v zákopoch a pri všetkých možných nebezpečenstvách, je to nakoniec práve soplík, ktorý ich položí do postele a svet sa musí zaobísť bez nich. (Teraz musím ale spomenúť, že každá výnimka potvrdzuje pravidlo a že som sa dobre vydala). Ako sa ale svet zaobíde čo len jeden deň bez matky? Skúste si to predstaviť. 

Detičky zobúdza budík. Bez nežných motivačných slov o krásnom ráne a skvelom dni pred nimi, bez citlivého natriasania periny a prehovárania, aby už predsa vstali. Po dobrom, ak to okolnosti dovoľujú. Kde je ešte teplý chlebík z obchodu, pre ktorý si mama nastavuje budík na 6.00? Maslo si dlátkom naporcujú na trhance včerajšieho bochníka, lebo ho nikto prezieravo nevytiahol z chladničky už pred hodinou. Kakauko sa nerúti z kuchyne samo pri tej najlepšej teplote. Ani v obľúbenom hrnčeku ani v inom. Stres začína oblievať tenké mladé šije a už teraz sa zdá, že svet sa zrútil. Nikto im nepripomenie všetko dôležité a tak sa ide strielať na slepo. Prasiatko musí na porážku, desiatu treba kúpiť v bufete. Po raňajkách už nikto nechce čokoľvek krájať ani s čímkoľvek mastiť.

Kam išla mama a kto sa postará o najmenších, radšej ani nevedieť, otecko vyzerá už teraz ako po nočnej. A možnože aj je. V škole to pomaly začína presiakavať. Chýba úloha, o písomke sa nevedelo a peniaze na výlet nikto nenachystal. Pomaly ale isto sa očička začínajú zalievať, ale je nádej, že doma už čaká mamička s teplou polievkou a povzbudivou vetou. Záchranný balíček pre stroskotanca. Hneď za dverami to ale pripomína prírodnú katastrofu, vôňa bez omamných látok a plač na viacerých miestach naraz. Nie, ešte neprišla. Otecko servíruje studené špagety s kečupom, zlepené a pripálené ako všetky ďalšie sny o šťastnom detstve. Vraj sa vráti, ale až za pár dní. Večnosť pre prváčika. Otecko má ale nejakú čudnú radosť a začína podozrievanie, že mamu si niekde schoval len pre seba. Vraj oddychuje. 

Zatiaľ čo detičky zakúšajú prvé traumy, život ide pomaly ďalej. Treba pomáhať, strážiť mladších, byť samostatný a hlavne statočný. Slzy sú prídavkom ku každému chodu a všetko sa zrazu zdá byť nezvládnuteľné. Ani pizza už nechutí, hranolky zovšedneli a rozprávky pre najmenších vytvárajú atmosféru neprajného detského kútika, kde už nikto nechce byť dobrovoľne.  V tom sa zjaví bytosť priam nadprirodzená, nepochopiteľne zabudnutá, ale oteckom dlho očakávaná. Babička!!! Šmahom vílej kúzelnej paličky je všetko ružové, trblietavé a neuveriteľne zázračne rozprávkové. Vystíska všetkých zasiahnutých pohromou a venuje im svoju teplú náruč. Doniesla buchty a ide variť. Onedlho sa domom šíri vôňa ozajstného jedla a mozočku to pripomína, že všetko je v poriadku. Aj dom sa zrazu vyprázdnil, opeknel a všetko je na svojom mieste. Len tá mamička furt akosi nikde. 

Po pár dňoch sa otecko vydáva na cestu a sľubuje, že mamu privezie. Srdce poskočí ako divoký poník a ide sa čakať. Kedy už prídu? Tak kedy? Už toho toľko zvládli, tak posledné hodiny musia vydržať. O to ťažšie to ide, odkedy otecko hovoril o nejakom prekvapení. Možno mama išla do džungle a donesie konečne toho papagája alebo išla do púšte a chytila agamu. Alebo len k moru a má v igelitovom sáčiku rybičku, tú z rozprávky. Nech je to čokoľvek, mama bude stačiť. Aj keď niekde je a má sa dobre, tu chýba ako hviezda na vianočnom stromčeku. A uško na šálke. Zvonček zadrnčí a ak to nebudú oni, bude to sklamanie storočia. Očká hypnotizujú dvere a ťahajú ich k sebe ako dve okrúhle tmavé magnetky. Je to ona! Celá, živá a šťastná, že nás vidí. Jej objatie je ako teplý chuchvalec neba, čo akurát spadol na zem. Zapadnúť do neho a už nikdy nevyliezť. Z nekonečna ich zrazu vytrhnú čudné zvuky, vysoké nástojčivé tóny a prenikavý plač. Z autosedačky vykukujú malé prstíky a mračí sa malé hladné čudo. Je to jasné. Papagáj to nebude. 

Mama je na roztrhanie, všetci sa chcú túliť a porozprávať o svojich trápeniach, kým to umrnčané stvorenie ju okupuje takmer non stop. Otecko stále hovorí o tom, ako si musí oddýchnuť, ale čo robila doteraz? Konečne šanca pritúliť sa na dlhšie, nemusieť sa s nikým deliť a vedieť, že je tu. Jej vôňa je nezameniteľná a dá sa rozoznať od tisícich iných pachov sveta. Všetko bude zase ako predtým, aj keď o jedného viac. Keby mama vedela, aká je dôležitá len tým, že je, nikdy by sa netrápila pre svoje chyby, zlyhania a nedokonalosti. Mama je prvok určitý a patrí k nej všetko, čo ju robí mamou. Únava, mrzutosť aj zlosť. Všetko sa odpúšťa v nemom zabudnutí a ona to skúša zas a znova. Chce dať zo seba viac a nikdy sa nezastaví. 

Možno takú mamu poznáte, možno takú máte, možno takou ste. Jedno je ale jasné. Všetky nadprirodzené vlastnosti nie sú samozrejmosť zabezpečená prírodou. Žiadny inštinkt ani pud nedokáže vysušiť slzičky, pofúkať boľačky a utešiť skormútenú dušu tak ako láska. Tá materinská. 

Nemusíme byť dokonalé a nemusia byť s nami ani stále spokojní, ale sme tu pre nich. Kedykoľvek, keď potrebujú. Že nevieš, čo je montessori, nemáš doma bio home made cukríky a nesleduješ webináre o výchove, nemusíš byť menej kvalitnou príčinou šťastia tvojich detí. Im fakt stačíš ty. Taká, aká si. Tak si prestaň vyčítať svoje nedostatky a prijmi svoj status quo. Vyhoretá? Uštvaná? Neuplatnená? Kašlať na to. Furt budeš pre svoje decká tá najlepšia. Neveríš? Choď sa ich spýtať. Nikdy by nemenili.