Touchlife. Život na dotyk?

Keď tak nad tým rozmýšľam, bola som v živote asi viac nad vodou ako pod vodou. Sto percentne ale neviem, ako to pod tou vodou vyzerá, pretože to tam nikdy dlho nevydržím. Aj bez metafór. Obdivujem moje deti, ktoré sa dokážu ponoriť a hrať medzi sebou kameň, papier, nožnice. Mne po dvoch sekundách s ponorenými ušami aj očami dôjde dych, trpezlivosť aj všetka dovolenková nálada. A hlavne, neznášam mokré vlasy. Brrr. Prečo to tak je, neviem, asi snáď len preto, že voda proste nie je môj živel. Nebude to ani vzduch, lebo sa bojím výšok, ani oheň, lebo od septembra do mája nosím čapicu. Už len tá zem mi zostáva. Možno sa mi raz splní sen a vyrazím po nej – bez cieľa. Šliapať ako bláznivá a nevedieť kam a prečo. (Dobre, tak možno mi raz trocha viac tekutiny do tej hlavy natieklo. A nebola to voda😅)

Prečo toto splietam teraz, v polovici septembra, keď by som sa mala tešiť, že mám hodinu kľud (lebo práve toľko mi asi stačí na napísanie článku, ale ešte treba ďalšie minimálne dve hodiny na ostatné oficiality a nutnosti), že na mňa vykuklo slniečko spoza tých pár okien, ktoré máme doma, a akurát mi steká kofeín do žíl? Lebo – byť nad tou vodou nie je samozrejmosť. Ale dosť často sa stáva, že keď tam sme, máme pocit, že sme prišli na to, ako sa na hladine nielen trvalo udržať, ale aj ako to naučiť svoju generáciu, inšpirovať ostatných a pokiaľ možno, urobiť si z toho dobrý biznis. Niekoho vám to pripomína? No mne to pripomína istú osobu – seba. A dobre, veľa ľudí, čo denne dostali lukratívne miesto na stene mojich socials aplikácií. (Inak – aby ste vedeli, dostať a udržať sa TAM, je už vyšší level nášho dnešného vodného majstrovstva. Možno sa k tomu dostaneme.)

Život je taký, že… 

Rovno mi dajte ban, ak sa vám budem ešte niekedy chcieť niečo hovoriť o živote a jeho zmysle a podobne. Poznáte niečo podobné ako život? Existuje veľa druhov hlávkovej zeleniny, typov prírodných materiálov alebo dokonca aj farby pleti. Všetko je to dokonale prirodzené a pochádza z najlepšej ručnej dielne, ale nič také, čo by sme reálne mohli prirovnať k životu, neexistuje. Nedá sa vlastne ani odmerať (jedine až retrospektívne), pretože nikto z nás nevie, ako dlho tu bude vlastne oxidovať. Nedá sa zachytiť. Jedinou reálnou jednotkou prítomnosti je okamih, ktorý prejde, než vyslovíme „teraz“. Aj keď všetky vizuálne aj audiovizuálne pamiatky majú svoj význam. Hlavne pre tých, čo si nás môžu pamätať. Čo je na živote ale asi najlepšie, je, že sa nedá ani kvalitatívne ohodnotiť. Také to „od 1 do 10“ alebo počet hviezdičiek, kde maximum je 5. Napriek tomu to všetci robíme. A nehovorme, že nie.
Už ani muk. 

No dobre, tak niektorí to možno nerobíte.

Ja to ale robím a viem prečo. Tak strašne sa bojím, že sa potopím a budem mať všetko to, čo nemám rada, a zase sa budem musieť ísť osušiť, prezliecť, vyfénovať… proste dať sa dokopy. Ja chcem byť stále v pohode. Stále sa chcem cítiť dobre, ani hladná, ani prejedená, chcem byť fit, žiadna únava ani choroba, chcem mať pod kontrolou svoje nálady, chute aj emócie, chcem byť vyrovnaná, vnímavá a prospešná, chcem mať silu zvládnuť, čo treba, a chcem mať lásku takú, že keď ma niekto nahnevá, usmejem sa a pohladím ho po líčku. A nemusia to byť len deti. Chcem život žiť! Počujete? Žiť žiť žiť… povedala ozvena.

A prosíš si karfiolový alebo kapustový? Bavlnený či ľanový? Biely alebo čierny? Odpovedala ryba v mori. Lebo neviem, ako u vás tam nad hladinou, ale u nás dole je to furt rovnaké. Máme len jeden život. Síce trocha mokrý, ale náš.
No nekecaj! Konečne nejaký prívlastok!

Môj, tvoj, ich, náš, váš… len taký asi môže byť. Lepší a horší, zaslúžený či nezaslúžený… ja vám neviem. Ale mám pocit, že tuším, čo sa môže stať, až tomu vymedzenému času na zemeguli budeme tých prídavných mien dávať až príliš. Začneme pridávať aj iné slovné druhy, až z toho vznikne slohová práca na tému „Kým by si chcel byť, až budeš veľký?“. Keby môžem vrátiť čas a napísať to znova, bola by som sebou a žila ten svoj život. S obmedzenými vedomosťami, s vrodenými neduhmi, so získanými neduhmi (vďaka svojej obmedzenosti) a množstvom chýb, ktoré pochopiteľne vyplynuli z mojej obmedzenosti a neduhov. Lebo na niečom sa človek učiť musí. A čo ten „chudák“ bez školstva, bez kníh, bez internetu? Ten sa učiť bude ako?

Takého neboráka vyškolíme. Pošleme ho do inštitútov na to určených, aby vedel, kým chce byť a pochopil, čo všetko musí k tomu vedieť. Dáme mu mobil do ruky, aby mohol scrollovať a vybrať si z ponuky životov, ktoré sa mu núkajú a ktoré si môže dovoliť. Aby si vôbec nejaký mohol dovoliť, musí sa zaradiť do systému a prispievať na vzdelávanie ďalších, čo nemajú potuchy, čo so svojím životom. A viete, čo sa stane? 99 % týchto absolventov zistí, že chcú život lepší, než si môžu dovoliť, a tak ten svoj jediný skutočný život, ktorý majú, zadlžia, zaručia sa ním a ešte si ho aj poistia. Geniálne, že? Kto toto vymyslel, zaslúži si medailu. Najhumánnejší otrokár ľudstva. Všetci ho milujú. Ty nie?

Ja? Určite. Neviem. Chcem od života viac, rovnako ako aj vy. Chcem sa slobodne rozhodovať, chcem svoje deti vidieť ísť šťastné do školy, chcem s nimi spoznávať krásy sveta, ale neviem, či som to náhodou len niekde nevidela v karte Reels alebo v Stories. Príbehy totižto predávajú. A to si zapíšte za uši. Takže až vám raz bude niekto chcieť predať ten svoj príbeh, povedzte mu, že už máte svoj vlastný a pracujete na tom, aby ste ho vedeli žiť aj pod vodou. Lebo s tým požičaným to nepôjde nikde. Proste nikde. Možno až ten, kto prestane hľadať lepší život, začne žiť ten svoj.

Snáď ste nečakali, že to neuzatvorím nejakou oleštenou perlou, ktorej má každý doma za plný vačok. Viete čo odlišuje úspešných ľudí od lúzerov? Konzistentnosť. Vydržať pri tom, čomu človek verí. A ešte akcia. Lebo tá vraj predchádza motiváciu a ešte spánok, lebo ten tvoj mozog potrebuje najviac (Zdroj: nezapamätovateľní influenceri z Instagramu. Aj oni totižto občas môžu mať pravdu. Tak ma nezabudni sledovať 😉)

PS: Kto ma pozná vie, že ťažko bojujem so svojím zviditeľnením, lebo ho vlastne ani nechcem, ale ak chcem aby sa mi aspoň vrátili náklady na blog a knihu, musím vás poprosiť o zdielanie článku alebo like alebo čokoľvek, čo uznáte za vhodné. Hovorí sa tomu „Call to Action„… tak neváhajte a odpovedzte na moje volanie 😅

Kniha čoskoro u vás doma v knižnici alebo okamžite v mobile či čítačke.

Link na knihu ešte za veľmi dobrú cenu. Potom už bude len dobrá😉