Márna krásy snaha

Viola zaliala tmavú usadeninu v hrnčeku vodou z kohútika, jemne s ňou zakrúžila tak, aby tekutina obišla stopy po káve na stenách nádoby, a hustú zmes vyliala do drezu. Nikto ju nevidel, ale vadilo by to len jednej osobe. Jej muž bol poriadny a inštalatéra robil nerád. Svoju ženu zakaždým karhal a nevidel dôvod, prečo by nemohla trocha neškodného kofeínu venovať aj sliepkam. Viola v tom mala jasno. Čo ten môže vedieť?

Už dávno to nie je ten šuhaj, za ktorého sa vydávala, a aj keď maxi krížovky mu zatiaľ problém nerobia, pamäť už zadrháva, a na jeho neustále pripomienky by si mohla zpojazdniť kartotéku. Boli rôzneho druhu a typu, ale len jedného zámeru: sprdnúť svoju starostlivú ženu za čokoľvek, čo urobila zle alebo mohla urobiť lepšie.

Začesala si svoje novozafarbené neónové vlasy dozadu a pokochala sa hustou hrivou. V jej veku by jej mohli závidieť. Ani lysinka. Hodila na seba baloňáčik, ktorý sa jej na poslednú chvíľu podarilo uchmatnúť v sekáči, a ľútosť ju nepremohla ani tentokrát. Tá neznáma pani, ktorej zostal len smutný výraz pod účesom, by v ňom aj tak bola ako hurka. Ona má ešte vôlu a keď to tak pôjde ďalej, nepriberie zrejme už do smrti. Ale kto by na dôchodku o takých veciach rozmýšľal? Na to má ešte čas. Treba sa tešiť zo života! Nákupná taška od Violky z Nemecka a svižný skok na bicykel. Ide sa do mesta pre nejaké to zadosťučinenie.

Začiatok apríla. Cestou treba skontrolovať predzáhradky – každá poriadna už má pohrabané, narcisky svietia na svet a značkujú domy nádejou, že ich majitelia ešte majú úctu k jari a cit pre spolupatričnosť. Veď to je pre všetkých! Dáva im ešte týždeň, kým to dajú do poriadku. Inak to bude musieť prehodnotiť alebo skontrolovať, či sa náhodou obyvateľstvo domov nevymenilo. Ona tam býva celý život. Jej šikovný muž dom po rodičoch zrekonštruoval na nepoznanie. Rukami vedel robiť zázraky, to sa muselo uznať. Nejedna by jej ho závidela, a že to tak aj bolo, to Viola dobre vedela. Minimálne Jarča z masny by za Gusta bola vďačná. Pravidelne mu odkladala bôčik a čerstvé škvarky, aj keď jej Viola neraz reprodukovala čísla jeho cholesterolu. Nakoniec sa ale nad starou kamarátkou zľutovala. Toho svojho triezveho ani nevidela a im sa aspoň nejako mohla odvďačiť za opravené schody, zvonček aj zábradlie. Gusto prosto bravúrne ovládal staré slovanské umenie – opraviť to, čo sa ešte nedá vyhodiť. Len svoju ženu do poriadku dať akosi nevedel.

Pred poštou zoskočila a bicykel nechala bez zámku. Ide len niečo hodiť do schránky. Známky mala doma nakúpené stále, pre prípad núdze. Obálka zadunela o dno a Violu napadlo, že dnes bude možno jediná, kto dá tejto plechovej kráske nažrať. Posiela Violke nejaké dokumenty a kto vie, kedy sa mladí zase ukážu. Jej dcéra nie je práve príkladným potomkom, ale bola rada, že nebýva v Austrálii ako Evkin syn. Vnúčence nevidí celý rok a koláče nosí po susedoch.

„Violkaaaa,“ nadšene na ňu zamáva Jula. „Jaj táto kobyla,“ pomyslí si Viola a hneď rozmýšľa, s akou zámienkou sa uvoľní z jej vysmiateho zovretia. Jula je chodiacim dôkazom toho, že všetkého moc škodí. Optimizmu určite. Keby aspoň nepodpichovala Violu za každý jej nárek, ľútosť, vzdychnutie. Od veselých ľudí sa kritika prijíma najhoršie. Oni sa na nič nestažujú a tak si myslia, že to dokáže každý.

„Julinka moja, ahoj, idem akurát pre mäsko, nech sa mi nepokazí.“ Viola sa už‑už vypratala na bicykel, keď ju jej nekompromisná kamarátka stopla svojím lišiackym úškrnom.

„Tak pre mäsko, čo bude gulášik? Ja som včera robila fašírky, poviem ti, famózne! Mám od Dorotky taký nový recept, donesiem ti ho niekedy!“ Jula zamrkala svojimi hustými riasami a rúž na perách sa nestihol adaptovať šírke jej úsmevu. Medzierky medzi nánosom červenej na perách a ich pôvodným odtieňom Violu na chvíľu vytrhli z vlastných myšlienkových pochodov. Je to vôbec možné? Ešte to tak. Aby zase rozdávala smiechoty a pochvaly na Gustáva a jej sa večer ujde len nejaká studená poznámka. Že by mohla byť veselšia.

„Keď ten môj nemôže nič mastné, ja už neviem, čo mám variť.“ Viola nechápala, ako si tú stoličku pod sebou zakaždým podpíli sama.

„Ale prosím ťa, nepreháňaj. Kto dnes nemá zvýšený cholesterol v našom veku? No ja nie, ale skoro každý má. A chlapi obzvlášť.“ Jula problémy naopak hľadala ťažko.

V duchu bola Viola nekompromisná: „Ešteže máš taký prehľad, bohyňa zdravia a krásy. Keď ti každý týždeň nejaký iný príde na návštevu. Chodíš si tu v klínových podpätkoch a nohaviciach užších než cievy môjho starého.“ Mať muža dvadsať rokov pod zemou, aj Viola by možno známym obracala fašírky. Ten jej si na seba potrpí a po tom, čo mu naposledy poriadne neodblanila pliecko, už nechce ani ten guláš.

„Ty vieš lepšie, Julka, idem nech stihnem Zoru.“ Zora bola záchrana. Jej Domáce potreby zatvárali na obed a s nikým sa nemaznala. Nestihneš, nemáš. A stále bolo niekomu niečo treba. Bola ostrá ako holičova sviatočná britva, ale tentokrát jej Viola dala prednosť pred touto pani „nou problém“. Vdovy by si to mali dávať za meno.

„Violka, ideš na poslednú chvíľu! Čo potrebuješ?“

Nič! Ale niečo sa nájde. „Daj mi pripináčky a sáčky do koša.“

„Dobre, ale nabudúce príď skôr, už mám kasu spočítanú.“ Zora na ňu hodila pohľad sovy, ktorú zobudili kvôli príliš malej myši, a Viole sa zdalo, že hlavou otočila o tristošesťdesiat. Veď ona sem ani ísť nechcela! Táto pani očividne tiež problémy nemá.

„Vieš, čo sa stalo Lyde K.?“, rozhovorila sa nakoniec sova a Viola mala pocit, že sa vlastne až tak neponáhľa.

„Neviem.“ Nevedela. Nemala svoj obchod a od rána ešte nikoho okrem Šťasteny v kaliopkách nestretla. Tá ale drby neroznášala.

„Porážka.“ Zora vyvalila oči a pery skrivila do obráteného U. Jej zobáčik už nevyzeral taký nebezpečný, ale Viole sa nechcelo počúvať o ďalšej obeti z jej ročníka. Bolo ich už príliš veľa a jej sa stále žiadalo žiť. Len jej to podaktorí nedoprajú.

„Tak hádam sa z toho dostane, je ešte mladá.“ Viola ani nevedela, že to povedala.

„Ešte čo! Bude mať šesťdesiatosem! To je už voľajaké číslo!“ Zora si nemohla pamätať, že Viola s Lydou sedeli v „meštianke“ v jednej lavici, a už vôbec nemohla vedieť, že v tom veku to nie je nič hrozné. Normálne — ideš ďalej! To jej pripomenulo, že musí ísť na cintorín. Rýchlo sa rozlúčila a zaumienila si, že nabudúce si to vybaví v Kauflande — takéto obchody sú už prežitok. Vedúca sa ešte bude čudovať, z čoho všetkého môže človeka poraziť.

Viola to miesto mala rada. Ležali tam všetci tí, ktorí jej už do ničoho mudrovať nemohli, a ona si v pamäti lovila len tie pekné spomienky. Tam vedela všetko najlepšie ona. Mohla im porozprávať svoje verzie bez toho, aby jej v kuse niekto skákal do reči a prekvapoval ju svojimi neuváženými príhovormi. Vytiahla zo zeme pár buriniek, keď za sebou začula neobvykle vysoký tón.

„Včera som to sem doniesla! A už to tu není! Kto mi to vysvetlí? Ha?“ Olga sa rozprávala sama so sebou a Viola zaváhala, či jej má do toho vstúpiť. Zvedavosť ju však premohla asi ako vždy. „Oli, čo sa stalo?“

Olga sa na ňu zamerala ako na svoje jediné riešenie a chudými nožičkami sa vybrala jej smerom. Kostnaté ruky jej lietali do strán a obrovské okuliare na naondulovanej hlave sa ledva držali za maličké uši. „Predstav si, niekto mi zobral kvety z hrobu. Také malé, milené.“ Olga rukami znázornila niečo, čo pripomínalo novorodencovu hlavičku, a v jej hlase bolo počuť náznak ozajstnej lásky.

„Len mi povedz, kde si to kto strčí, že to na tomto cintoríne nezbadám. Ja si svoje poznám!“

Okradnutá matka hrobu sa vydala na pochôdzku, keď v tom sa otočila a zröntgenovala pomníky patriace Violinej rodine. Jej už nevenovala ani pohľad, ale na Violu to už bolo priveľa. Ešte aby ju niekto obvinil zo svätokrádeže. Sadla si na okraj hrobky a chytila si svoju mäkkú hruď, pod ktorou jej srdce skákalo ako nezbedné žriebätko. Čo je horšie — infarkt či mŕtvica? Možno sa to raz dozvie, ale dnes sa nehodlá dať uklvať už nikým. Sama by si za to bola na vine, keby ostala doma; mohol ju vytočiť len jej muž. Ale čo so životom v týchto rokoch a podmienkach? Snáď jej aspoň Violka zavolá a bude mať dobrú náladu.

„Dobrý deň, mladá pani!“ zaznelo za stromom a Violino srdce čelilo ďalším útokom. Tentokrát sa išlo dobýjať.

„Ferko, ahoj.“ Viola nemala nijaké pocity. Tento tu bol neutrálny ako maslo na neosolenom chlebe a nijaké hrče v krku nehrozili. Mohla si spokojne prehltnúť a vysloviť, čo len chcela. „Zašívaš sa?“

Fera to pobavilo. Svoj mizerný dôchodok sa snažil vykompenzovať pomocnými prácami pod úradom a k tomu patrila aj údržba cintorína. „To vieš, v mojom veku sa už neoplatí to preháňať.“ Usmial sa polozubým úškrnom na svoju staršiu kamarátku a ani si neuvedomil, že prilial poslednej kvapky horľaviny pod jej zápalné zariadenie.

„Už len ty si mi chýbal.“ Pomyslela si Viola, rýchlo sa prežehnala a krokom rezkým ako mladucha pred čepčením sa vybrala smerom k bránke.

„Violka, ty hádam ani nestárneš! Ja som takú manželku ako ty vždy chcel a vidíš, zostala mi len tá vyžínačka.“ Fero dvihol zelenú špinavú kovovú vec do vzduchu a oprel svoj obdivný pohľad o Violu. Tej sa konečne dostala šanca vypustiť toho svojho draka a milému Ferovi dokázať, že aj vyžínačka sa skloňuje podľa vzoru žena.

„Ja nestárnem, môj zlatý, nie. Ja som stále rovnako sprostá a to už hádam o niečom svedčí.“ Bolo jej to jedno. Fero jej bol ukradnutý, nemohol jej nič vyčítať a k tomu všetkému ešte aj vedela, že by jej zobal z ruky ako ďateľ vo výcviku.

„Violka, ty si krásna a ešte aj múdra. Len to niekto musí oceniť.“ Fero síce nevedel, prečo to hovorí, ale sprostý nebol ani on. Na staré kolená by si zaslúžil trocha opatery.

Violu to trocha zaskočilo, ale v návale poludňajšieho aprílového slnka a všetkého, čo ju dnes stretlo, si dovolila kompliment prijať. Mal pravdu. Keby ju niekto vedel oceniť, bolo by to všetko inak. Vlastne, ešte by to mohlo byť inak.

Pred Gustávom pristáli dukátové buchtičky z obchodu a dve vrecká Zlatého klasu. Hneď vedel, že jeho žena nestretla tie správne osoby. Aspoň Jarinku určite nie. Tá by mu isto poslala nejakú dobrotu. Na chvíľu zatvoril oči a zacítil malebnú vôňu mäsiarstva, v ktorom si buclatá pani v rozkošnej sieťke na hlave, s jamkou na brade, brúsi nôž a chystá sa odkrojiť tú najlepšiu časť nožiny — len pre neho. Vedel však, že sám do mesta nepôjde. Vytiahol si lančmít a rozhodol sa, že zistí, kto mu dnes prekazil obed a prečo.

„Vari si nebola pre mäso, Viola?“ Lepšie sa opýtať nemohol. „Vieš, že nie som na sladké. A tieto kupované koláče mi stoja v krku.“

Viola sa zastavila, dopila kávu a svojmu životnému druhovi venovala dlhý a intenzívny pohľad. V hlave sa jej ozývali slová od poslednej živej bytosti, ktorú stretla, a rozhodla sa nenechať si ich pre seba.

„Keby si niekedy vedel oceniť moju snahu tak, ako vedia iní, nemusel by si teraz byť hladný.“ Viola to trocha prehnala, ale to vedela len ona. Gusto si všimol akúsi zmenu v rétorike a bol veľmi zvedavý na jej pôvod. Aj keď si bol dopredu vedomý toho, že pochopiť sa to asi dať nebude.

„Tak oceniť? No, dobre. A to sa ako robí, Violka. Mám ti vari nejakú cenovku na zadoček prilepiť?“ Gusto si nožíkom zamiešal konzervu a olízol ho. Bolo to lepšie než nič. „A myslíš, že by si ťa niekto kúpil?“ 

Viola zostala vytreštene hľadieť do presklenných dverí do dvora. Nečakala od svojho muža takúto narážku a už vôbec nerátala s tým, že bude konfrontovaná takouto neúctou. Či by o ňu niekto stál. Nemienila ale svojho kurizanta prezradiť, lebo dobre vedela, že jej muž by sa rozhodne ohrozený necítil.

„By si sa čudoval.“  Precedila cez zuby a s víťazoslavným pohľadom si svoju šticu prehodila na druhú stranu. „Kúpil a vážil by si ma.” Dodala a šarmantným krokom vyrazila vpred.

„No“, pokračoval Gusto a Viola nebadane spomalila, „len pokým by ťa nespoznal.” Tým istým nožíkom si odkrojil krajec chleba a zamyslene pozrel von oknom na sliepky. 

To sa pani dvora už rútila s hrnčekom von a jedným šmahom pokrstila hydinu tmavou brečkou. Nezaslúži si to. Ale čo už teraz, takmer pred koncom. Keď sa nedá nič vrátiť a na zmenu je viac než neskoro. Márna krásy snaha. Stála pri plote a z očí jej vytreskli slzy. To už ale Gusto nevidel.