To hlavné nemusí byť v hlave

Upozornenie: Tento článok vznikol bez podnetu ako reakcia na poobedné voľno a na začiatku písania autor netušil, o čom to bude. Pokračovanie na vlastné uváženie.

Neviem či Bohu žiaľ alebo vďaka, ale patrím k tým, ktorým keď strčíte do ruky čistý papier a pero, vrátia vám papiere 3. Popísané. Myšlienok máva zvyčajne človek viac než treba a že ho nič nehryzie práve, keď potrebuje stimul, rozhodne nemôže zabrániť jeho prirodzenej schopnosti vyrobiť si problém na počkanie. Aspoň u mňa to tak funguje. Ak cítim nenormálny pokoj, začnem mať obavy.

Mohla by som nazrieť do môjho poznámkovníka, ale úprimne tým svojím záznamom neviem vylúštiť pointu, proste mala prísť a odísť. Možno by som mala začať viac používať umelú inteligenciu. Môj muž mi minule do počítača nainštaloval AI, ktorá moje poznámky vie prečítať lepšie ako ja a nájde mi presne to, čo potrebujem nájsť. Nenájde nič, lebo kde vládne chaos, tam si žiadny intelekt neporadí. Ani ten „Artificial“. Aj tak mám väčšinu v telefóne, ktorý ochotne požičiam deťom, aby som mohla mať počítač, v zápisníku, ktorý už neviem, kde je a na kúskoch papiera, ktoré pravidelne vyhadzujem. Ešťeže. Kto by sa chcel vracať k niečomu, čo už si poriešil?

Jedna z najkrajších vecí je práve to dumanie. Mne sa najlepšie dumá ležmo. Vtedy ma napadajú veci jednoduché a výstižné, priam vytrhnuté z môjho srdca. Možno je to preto, že z postele vidím oblohu. Nebo. Takže si úprimne myslím, že najkrajší výhľad na svet nie je z konského chrbáta, ale z postele. Promiňte Tatíčku. V sede to tiež nie je zlé, sedím väčšinou zase na posteli opretá o tri vankúše a výhľad mám na nebo a susedovu strechu. Tá je po rokoch stále nedorobená a červík sa pomaly začína vkrádať. Pri fyzickej práci mávam pochopiteľne nápady revolucionárske a za volantom nerealistické. V spánku je to zase sci fi a v sprche očista mysle. Pri jedle bývajú vďačné a pri práci motivačné. Čo by som musela urobiť, aby som nemala vnuknutia žiadne?

Je mi jasné, že veľká časť z vás teraz celkom nechápe, o čom točím a ďalšia časť to chápe až moc dobre. Nech je to akokoľvek, myslím, že sa zhodneme na tom, že čistá myseľ a ticho v hlave je “požehnanie”. A rozhodne to nie samozrejmosť. Všimla som si, že najlepšie sa mi vypína v týchto situáciách. 

Špecifické miesto tu má spánok. Hoci je to najlepší vypínač, človek to celé proste prespí. Napriek tomu, že sa mi výdatne sníva, moje ego má červenú a ja som len ďalšia postava vo filme. Zároveň to môžem celé prežívať s ňou. Realita spinká tiež a ja sa niekedy na výplodoch mojej snovej fantázie dobre bavím. Trvá to presne 5 sekúnd, kým všetko zase zabudnem a viem, že to tak má byť. Sem tam si ale niečo pamätám dlhšie a tak sa mi občas stane nejaké to „dejavu“ a ja viem, že som to už niekde videla. Poznáte to. Najradšej ale na tom mám zaspávanie. Tých pár chvíľ Pred je proste naj a najlepšie sa mi zaspáva vtedy, keď si myslím, že spať nebudem alebo nemôžem.

Pri filme: Tú pol hodinku vydržím hocičo, dokonca čím väčší nezmysel, tým hlbšie limbo, ktoré ma dokáže poňať aj s papučkami. Ale hĺbok máme pri premýšľaní zvyčajne dosť, momentálne potrebujeme vypnúť čo najdlhšie, takže kvalita sa ráta. Filmov na výber je zvyčajne viac než dosť, ale ako to už v živote chodí, keď najviac treba, nič vás nenapadne 😎 

Pri knihe: Tu som už menej náročná a dávam prednosť čomukoľvek napínavému, ľahko stráviteľnému a žánrovo nevytriebenému, lebo kniha už nemá tie mocné zbrane ako formát s mihajúcimi sa obrázkami. Aj keď klasiku milujem, Gogoľove Mŕtve duše čítam už rok. Keď potrebujem zaspať. Inak fakt dobrá kniha, odporúčam 😅

Pri telefóne: Ruky hore, kto si tam ide len pozrieť fotky a skončí za dve hodiny s návodom na to, ako si uštrikovať letný klobúk, uvariť z 3 ingredienciíí 10 chodovú tabuľu a zistiť, že Tutanchamón mal špeciálne prezúvky, takže musel mať nejaký telesný handicap. Pikošky, inšpirácie, nápady, life hacky a všetky vizuály sveta ma vedia tak vyždímať, že moja hlava už len “tupě zírá” a ako nikdy predtým si uvedomuje, že už nič nové vymyslieť nemôže. 

Teraz si predstavte, že toto kedysi nebolo. O telefónoch a filmoch nemusíme ani diskutovať, knihy boli tiež na prídel, takže bežnému človeku sa vlastne ani “vypnúť” nedalo. Čo robiť, keď už ani Ora et Labora nepomáha a jedincovi sa tak žiada uspokojiť sa a neriešiť? Vlastne … ešte jedna vec existuje. Činnosť, pri ktorej sa spúšťa ten správny koktejl hormónov, čo dokáže autopilotovať a uniesť vás aj s vašimi starosťami. Rozhovor. Socializácia. Áno, aj to dokáže byť závislosť a aj to dokázalo narobiť v nejednej rodine a spoločnosti problémy väčšie, než oná tekutá metla ľudstva. Ale pri správnom namierení, to môže byť úžasný relax.

Hodiny, alebo aj len minúty, kedy vás niekto druhý pustí na prah svojho sveta a možno aj ďalej, vy pootvoríte svoje vnútorné súkromné priestory a necháte nakuknúť do tej svojej duše, ktorá, verte mi alebo nie, netúži po ničom inom ako po ozajstnom zdieľaní. Bunky pištia od nadšenia, hormóny šťastia skáču do bazéna plného sĺz od smiechu, radosť srší z duše “a láska koník túlavý, od srdca k srdcu kluše”. Prepáčte, nechala som sa uniesť 😅  Ale skúste mi oponovať. Že natrafíte na blbca? Nuž, každá skúsenosť obnáša riziko a občas to proste človeka zomelie, ale nevzdávajte to. Verte v dobro, lásku a nádej. Ja verím. A verím aj, že je lepšie byť blázon ako blbec.

Preto prosím, ak ste dočítali tento nepremyslený počin až sem, využite jeho jedinečne ulovenú pointu a leto k tomu, aby ste vypli aj vy. Choďte na prechádzky, besedujte, navštevujte sa, nepotrebujete k tomu ani gril ani kaviareň. Lebo ak stratíme tento návyk, prečítame všetky knihy sveta a vypadne eletrina, budeme odsúdení žiť vo vlastnej hlave a možno nadobro zabudeme cestu von. “A pravda, je tam vonku”, nie?😉 

Tak čo najlepšie dnes môžme urobiť? Pustiť si Akty X, začítať sa do bulváru alebo zavolať nejakej starej známej, nech nám z tej pravdy trocha nadelí. Je to na vás. Ja idem trocha poplieť záhradku na ulicu. Možno sa niekto pristaví 😉